foto: listverse.com

/ 0 / agamona
O vojne sa toho popísalo už veľa, no jej skutočnú tragédiu dokážeme akosi precítiť, až keď utrpenie dostane konkrétnu tvár. Tvár Davida Kokera pochovaného v masovom hrobe niekde po ceste do Dachau. Michihiko, ktorý prežil výbuch v Hirošime. Študent Hayashi prinútený spáchať kamikadze aj napriek svojej vôli a chuti žiť. Skutoční ľudia v skutočnej vojne. A ich denníkové záznamy.

Teror a ničenie, ktorým čelili milióny ľudí počas 2. svetovej vojny, sú nepredstaviteľné. Pravdepodobne najlepší spôsob, ako ničivú tvár vojny spoznať bližšie, je prostredníctvom výpovedí obyčajných ľudí, ktorí zažili najsmrtonosnejší konflikt v histórii ľudstva priamo na svojej koži. Toto je 5 zápiskov z denníkov ľudí, ktoré sa našli po 2. svetovej vojne. 

Michihiko Hachiya, obyvateľ Hirošimy (6.8.1945)

listverse.com

„Vyšli sme von, ale po 20-tich alebo 30-tich krokoch som musel zastaviť. Dych sa mi skracoval, srdce búšilo a nohy sa mi podlamovali. Pochytil ma neznesiteľný smäd a prosil som Yaeko-san, aby našla nejakú vodu. Ale žiadna voda na blízku nebola. Po chvíli sa mi trochu navrátila sila a boli sme schopní pokračovať. Stále som bol nahý, a hoci som necítil ani trochu hanby, bol som znepokojený tým, že mi to neprekáža.

Naše napredovanie k nemocnici bolo nesmierne pomalé, až ma nakoniec moje nohy, strnulé od zaschnutej krvi, odmietali niesť ďalej. Sila a už aj vôľa ma opustili, preto som povedal svojej žene, ktorá bola skoro tak isto ťažko zranená ako ja, aby pokračovala sama. Namietala, ale nemala na výber. Musela ísť ďalej a pokúsiť sa nájsť niekoho, kto by sa po mňa vrátil.“

Dňa 6. augusta 1945 vybuchla atómová bomba priamo v centre Hirošimy, okamžite zabila štvrtinu obyvateľov mesta a zvyšok vystavila nebezpečnej úrovni rádioaktívneho žiarenia. Keď bomba spadla, pracovník nemocnice menom Michihiko Hachiya ležal práve vo svojom dome, asi 1,5 kilometra od centra explózie. Jeho neuveriteľný denník publikovaný v roku 1955 rozpráva jeho zážitky z najhoršieho dňa, aký Hirošima zažila. V predchádzajúcej časti je opísaná krátka cesta do nemocnice len pár minút po detonácii. Sila výbuchu doslova strhla šaty z jeho tela, ktorého pravá strana bola celý spálená a doráňaná. Neznesiteľný smäd, ktorý Michihiko opisuje, je priamy účinok straty tekutín spôsobený ťažkými popáleninami.

Obaja, Michihiko i jeho manželka, mali šťastie a prežili. Oblasť mesta, v ktorej žili, zaznamenala 27%-tnú úmrtnosť. Len 0,8 kilometra bližšie k epicentru výbuchu bola úmrtnosť 86%. Zatiaľ čo väčšina historikov súhlasí s tým, že atómové útoky v Japonsku boli nevyhnutne potrebné na urýchlenie japonskej kapitulácie, správy očitých svedkov, ako je Michihiko, dávajú jasný obraz o tom, prečo už nikdy nemôžu byť použité jadrové zbrane.

Felix Landau, dôstojník SS (12.7.1941)

listverse.com

„O 6:00 ráno som sa náhle prebudil z hlbokého spánku na hlásenie vykonať popravu. Dobre, tak budem hrať kata, potom hrobára, prečo nie. Nič zvláštne, máš rád boj, tak musíš strieľať nevinných ľudí. Bolo treba zastreliť dvadsiatich troch, medzi nimi dve ženy. Sú neuveriteľné. Dokonca odmietli od nás prijať pohár vody.

Išli sme jeden kilometer po ceste mimo mesta a potom sme vošli do lesa. Boli sme len šiesti a museli sme nájsť vhodné miesto na ich zastrelenie a zahrabanie. Po pár minútach sme ho našli. Kandidáti smrti sa zhromaždili s lopatami, aby si vykopali svoje vlastné hroby. Dvaja z nich plakali. Ostatní majú určite neuveriteľnú odvahu. Čo im asi prechádza mysľou v týchto okamihoch? Myslím, že každý z nich skrýva malú nádej, že nakoniec nebude zastrelený. Pri jednej lopate sa striedajú traja, lebo ich máme málo. Zvláštne, som úplne pokojný. Žiadna ľútosť, nič. Je to proste tak, ako to je, a potom to je preč. Srdce sa mi rozbúši len o trochu rýchlejšie, keď si mimovoľne spomeniem na pocity a myšlienky, ktoré som mal, keď som bol v podobnej situácii.“

Felix Landau bol členom obávanej nemeckej SS. Väčšinu vojny strávil ako člen Einsatzkommanda, pohotovostnej skupiny smrti, ktorá bola poverená vyhladzovaním Židov, Rómov, poľských intelektuálov a viacerých iných skupín v rámci okupovaného územia nacistov. Landau vraždil ľudí po celom Poľsku a Ukrajine.

Jeho nevšedný denník podrobne popisuje vlastné hrozné zločiny, často v grafických detailoch. Tento záznam z júla 1941 opisuje Landauove činy v meste Drohobych na západe Ukrajiny. Absencia emócií pri zabíjaní ľudí je typická pre dôstojníkov SS, ktorí sa pravidelne zúčastňovali masových popráv. Landau bol zdokumentovaný ako obzvlášť krutý v zlom zaobchádzaní so Židmi. Dokonca na nich náhodne strieľal z okna, keď kráčali po ulici. Po vojne sa mu darilo vyhýbať spravodlivosti až do roku 1959, kedy bol odsúdený na doživotie. V roku 1971 bol však prepustený za „dobré správanie“ a v roku 1983 zomrel.

David Koker, väzeň koncentračného tábora (4.2.1944)

listverse.com

„Obyčajný, bezvýznamne vyzerajúci nízky muž s pomerne dobrou náladou. Námornícka čiapka, fúzy a malé okuliare. Myslím, že ak by ste chceli zhmotniť korene všetkého utrpenia a hrôzy do jednej osoby, bol by to on. Okolo neho veľa chlapov s unavenými tvárami. Muži vo veľkých kabátoch sa pohýnajú všade tam, kde sa pohne on, ako roj múch, vymieňajúc si miesta medzi sebou. Ani na chvíľu sa nezastavia. Pohľadom snoria po všetkom navôkol, no zatiaľ nezaznamenali nič, čo by pritiahlo ich pozornosť. Šíri sa desivý pocit smrti.“

Tí, čo prežili holokaust, napísali mnoho spomienok, avšak priamo z prostredia koncentračných táborov zostalo len niekoľko denníkov. Jeden napísal David Koker, holandský študent židovského pôvodu, ktorého v roku 1943 deportovali do tábora Vught v južnom Holandsku. Davidov príbeh má silné podobnosti s príbehom Anny Frankovej. Dokým ho nezajali, žil so svojimi rodičmi a mladším bratom v Amsterdame. Na rozdiel od Anny však David začal svoj denník písať až po tom, čo bol zajatý. Túto možnosť získal spriatelením sa s nemeckým úradníkom a jeho ženou, čo mu prinieslo rôzne privilégiá.

Úryvok z denníka opisuje Heinhricha Himmlera, vodcu SS a jedného z hlavných organizátorov holokaustu. Himmler navštívil Vught vo februári 1944, čo Kokerovi poskytol možnosť stretnúť sa zoči-voči mužovi, ktorý bol zodpovedný za prenasledovanie jeho ľudí, a tak ho opísať verejnosti prostredníctvom denníkového záznamu. O mesiac neskôr prepašoval zamestnanec tábora Kokerov denník do bezpečia. Samotný David bol premiestňovaný medzi viacerými koncentračnými tábormi. Zomrel v roku 1945 ako 23-ročný počas transportu do zlopovestného vyhladzovacieho tábora Dachau.

Ginger, obyvateľka Pearl Harbor (7.12.1941)

listverse.com

„O ôsmej ráno ma zobudila explózia z Pearl Harbor. Vstávala som s myšlienkou, že sa tam pravdepodobne deje niečo vzrušujúce. Mala som pravdu! Keď som dobehla do kuchyne, celá rodina, vrátane Pop, pozerala na Nábrežie námorníkov. Pohlcoval ho čierny dym a viacero strašných explózií.

Mama a ja sme utekali na verandu, aby sme mali lepší výhľad a zrazu sa tri lietadlá priblížili až k našim hlavám, tak, že sme sa ich mohli dotknúť. Na krídlach mali červené kruhy. Potom sme to pochopili! V tom čase začali padať bomby na celý Hickam. Ostali sme pri oknách, nevediac, čo máme robiť a pozerali sme na explózie. Bolo to ako v spravodajstve z Európy, ibaže horšie – naživo.

Videli sme hromady vojakov utekať v predklone smerom z barakov k nám a hneď potom celú líniu bômb padajúcu za nimi, ktorá ich všetkých zrazila k zemi. Zaplavil nás oblak prachu a museli sme rýchlo pozatvárať všetky okná. Medzitým prišla do našej garáže skupina vojakov, aby sa ukryli. Boli úplne vydesení a zaskočení, veľa z nich nemalo ani zbraň, ani nič iné.“

Bombardovanie Pearl Harbor japonskými jednotkami v decembri 1941 efektívne zmenilo dva existujúce regionálne konflikty v Európe a Číne na svetovú vojnu. Prekvapivý útok bol zameraný na americkú námornú základňu na havajskom ostrove Oaho a zahynulo pri ňom 2403 Američanov. Stal sa symbolom vstupu Spojených štátov do vojny. Priľahlé oblasti Pearl Harbor neslúžili iba armáde, ale boli obývané rodinami vojakov a ostrovanmi. Denník, z ktorého je ukážka, bol napísaný 17-ročnou študentkou strednej školy známou ako Ginger (jej celé meno sa nikde v denníku neuvádza). Žila v Hickam Field na západnom okraji základne Pearl Harbor.

Jej denník demonštruje šok, ktorý útok spôsobil. Japonci nevyhlásili vojnu pred spustením prvých bômb, čo vysvetľuje, prečo boli vojaci v Gingeriných spomienkach takí nepripravení. Útok trval „iba“ 90 minút, ale zničil značnú časť základne.

Hayashi Ichizo, japonský kamikadze (21. 3. 1945)

listverse.com

„Ak mám byť úprimný, nemôžem povedať, že želanie zomrieť za cisára je pravé a vychádza z môjho srdca. Za mňa sa však už rozhodlo. Nebudem sa báť momentu mojej smrti. Ale bojím sa, ako strach zo smrti naruší môj život. Aj z krátkeho života môže mať človek veľa spomienok. Pre niekoho, kto mal dobrý život, je ťažké sa s ním rozlúčiť. Ale dosiahol som bod, z ktorého už niet návratu. Musím sa vrhnúť do nepriateľského plavidla. Keď sa pripravujem na vzlet, cítim veľký tlak, ktorý je na mňa vyvíjaný. Nemyslím si, že sa dokážem pozrieť smrti do očí. Snažil som sa uniknúť, no zbytočne. Takže teraz, keď nemám na výber, musím byť statočný.“

Japonskí kamikadze sú vykresľovaní ako fanatickí imperialisti, ktorí sa chcú obetovať za svoju krajinu. V niektorých prípadoch to mohla byť pravda, iní piloti však mali odlišný osud. Jedným z nich bol aj japonský študent Hayashi Ichizo, ktorého povolali vo veku 21 rokov. Vo februári 1945 bol pridelený k samovražedným pilotom. Len mesiac predtým si začal viesť denník. Ako mnohí študenti, aj on vstúpil do armády s pochybnosťami o japonskej účasti vo vojne. Hoci jeho rodina bola proti konfliktu, nemal žiadny spôsob, ako sa vyhnúť narukovaniu. Ku koncu vojny boli mnohí študenti nútene vybraní ako „Tokkotai“ (samovražední) piloti. Veľká väčšina bola mladšia ako 25 rokov. Najmladší zaznamenaný pilot, Yukio Araki (na snímke so šteňaťom), mal len 17.

Hayashiho neuveriteľný denník je plný zdĺhavých úvah o jeho situácii. Z riadkov cítiť, že jeho srdce bolo rozorvané medzi vlastenectvom a láskou k svojej rodine, o ktorej vedel, že ju už nikdy neuvidí. Jeho samovražedná misia bola ukončená 12. apríla 1945, päť mesiacov pred kapituláciou Japonska…

Pozri aj: 10 najbrutálnejších nacistických experimentov, ktorých nehumánnosť dodnes vyráža dych celému svetu

lisverse


Komentovať (0)