foto: Caroline Caerulus Photography

/ 0 / Henrieta Balázsová
Valentína Sedileková je 17 ročné dievča, ktoré si prešlo peklom. Dnes chce pomáhať ostatným.

Prednedávnom k nám prišla do redakcie nenápadná slečna. Očakávali sme niekoho úplne iného, no na dvere zaklopala 17-ročná Valentína. Ohúrila nás. Prezradila nám, že ide riešiť celoslovenskú kampaň Chuť žiť, ktorou je aj iniciátorkou. Viac vám však prezradí rozhovor s ňou.

Ahoj Vavi. Slovensko Ťa už onedlho spozná ako zakladateľku rozbiehajúceho sa projektu „Chuť žiť“. Mohla by si nám prezradiť, čomu sa bude táto celoslovenská kampaň venovať?

Projekt Chuť žiť sa venuje poruchám príjmu potravy (PPP), respektíve anorexii a bulímii. Na Slovensku je táto téma stále tabu, vôbec sa o nej nehovorí, ľudia ju nevedia rozpoznať ani liečiť. Práve cieľom projektu Chuť žiť je vyvolať diskusiu a vrátiť PPP do povedomia, lebo je to vážna, aktuálna téma, ktorú treba riešiť. Projekt bude šíriť osvetu, viesť k pochopeniu choroby či osôb, ktoré ňou trpia, vyvracať mýty (dievčatá sa stávajú anorektičkami preto, aby sa zapáčili chlapcom), zjednoduší a zefektívni prístup k odbornej pomoci, namotivuje, aby sa dievčatá (či chlapci) išli liečiť a vytvorí mienku, že PPP nie sú nijakým trendom, práve naopak. Verím, že pomôže mnohým ľuďom, od pacientov cez rodičov až po obyčajných ľudí.

Žiaľ, ako hovoríš, poruchy príjmu potravy sú témou, o ktorej sa veľmi nehovorí. Aby sme teda začali od jadra, predstav si, že človeku, ktorý o týchto pojmoch nikdy nepočul, máš v skratke vysvetliť, čo anorexia a bulímia vlastne sú. Čo by si im povedala?

Anorexia a bulímia patria medzi poruchy prijímu potravy. Anorexia je strach; strach z priberania, z tučnoty, ktorý pretrváva aj napriek tomu, že má dievča (chlapec) veľmi nízku hmotnosť. Ak by som si mala pomôcť odbornými zdrojmi (odporúčam knižku od českého doktora Krcha), anorektičky majú zvyčajne prerušený menštruačný cyklus a udržiavajú si abnormálne nízku hmotnosť (pod 85% normálnej telesnej hmotnosti či BMI nižšie ako 17,5).

Bulímia sa od anorexie v pár ohľadoch líši – sú pre ňu charakteristické opakujúce sa epizódy prejedania sa, ktoré sa prejavujú stratou kontroly nad jedlom. Ako u anorexie, nájdeme tu neprimerané sledovanie telesnej hmotnosti, hladovky či nadmerné cvičenie. Z vlastnej skúsenosti by som doplnila, že anorexia a bulímia sú vážne psychické ochorenia, ktoré sa v žiadnom prípade nedajú vyliečiť za týždeň ako chrípka, nemali by sa podceňovať a ich liečenie je dlhá, náročná procedúra (prirovnáva sa k závislostiam) a môžu viesť až k smrti. Dievčatá či chlapcov, ktorí nimi trpia, choroba fyzicky i psychicky zmení.

Vieme, že projekt Chuť žiť bude pozostávať z dvoch častí – z informačnej a vzdelávacej. Povedz nám viac o tej prvej. Čo konkrétne bude jej súčasťou?

Informačnú časť bude tvoriť edukačná kampaň. Spolu s úžasnými ľuďmi z reklamnej agentúry RESPECT APP, s ktorými spolupracujem na tomto projekte, vytvárame materiály, ktoré človeka zaujmú, emočne zasiahnu a zároveň ich aj niečo naučia. Veríme, že kampaň bude úspešná a rozšíri sa skrz médiá a verejný priestor. Zadosťučinením bude, keď sa PPP stanú na Slovensku problémom, ktorý sa ide skutočne riešiť, a tento stav pretrvá ešte veľa rokov, až kým nedosiahneme výrazné zlepšenie.

A vzdelávacia?

Po spustení kampane budú nasledovať edukačné aktivity. Tento balíček zahŕňa široké spektrum prevencie a pomoci. Očakávať môžete benefičné koncerty (povedomie), workshopy na školách (prevencia), prednášky a progres v športovom sektore (kde je riziko PPP vyššie) a šírenie myšlienok projektu na rôznych podujatiach. Chceme byť pre ľudí otvorení, aby sa na mňa či na projekt samotný mohli kedykoľvek obrátiť. Jedným zo spôsobov sú aj tzv. víkendové diskusie – ak sa pár ľudí dohodne, že chcú s nami diskutovať o anorexii, stačí, že vybavia miestnosť a zavolajú nás. Budeme viac ako radi, keď budeme môcť prísť. Záleží nám na každom jednom človeku, ktorý potrebuje pomoc.

Zahŕňa projekt aj odbornú pomoc?

Keďže liečba u odborníka je nesmierne dôležitý apel, ktorý budeme šíriť cez náš projekt, momentálne spolu s partnermi pracujem na pláne, ako zjednodušiť prístup k odborníkom. Chuť žiť sa bude snažiť doviesť chorých ľudí k tomu, aby si uvedomili, že niečo nie je v poriadku a namotivovať ich, aby vyhľadali odbornú pomoc. No nájsť psychiatra či psychológa a začať sa uňho liečiť je omnoho zložitejší proces, než sa zdá. Chceli by sme preto nájsť systém, zaktualizovať informácie a vytvoriť čo najväčšiu sieť psychiatrov a psychológov na Slovensku, ktorí sú ochotní prijímať a liečiť pacientov s PPP. Aktuálne skúšame oslovovať špecialistov a takisto aj centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP).

Ako by to malo fungovať?

Okrem sociálnych sietí ako Facebook, Instagram a YouTube channel, kde nás budú môcť ľudia sledovať, budeme mať aj webovú stránku. Práve web by mal byť prehľadný a mal by pomôcť vyhľadať najbližšieho doktora či centrum, na ktoré sa potencionálny pacient môže obrátiť. Dúfame, že pri hľadaní termínov so špecialistom vytrvá a nedá sa odradiť časom.

Čo všetko k tomu projektovému „balíčku“ bude ešte patriť?

Máme, samozrejme, aj dlhodobé ciele. Radi by sme zaplatili školenia o PPP, aby (predovšetkým psychológovia) boli vzdelaní aj v tejto oblasti, či vytvorili tlak na Ministerstvo zdravotníctva, aby začalo riešiť stav liečenia PPP na Slovensku. Pre deti je špecializované pracovisko len na Kramároch v Bratislave, ktoré disponuje šiestimi lôžkami pre celé Slovensko. Práve preto nie všetci, ktorí to potrebujú, môžu byť aj hospitalizovaní.

V rámci tejto kampane s naozaj silným posolstvom budeš spolupracovať s viacerými organizáciami, inštitúciami či osobnosťami. Môžeš nám už teraz prezradiť nejaké konkrétne názvy organizácií alebo osobností, ktoré sa pričinia o šírenie tejto veľkolepej myšlienky?

Množstvo spoluprácí sa práve v tejto chvíli iba dohaduje, nejdem teda prezrádzať, kým to nie je isté. Určite chcem však spomenúť reklamnú agentúru RESPECT APP, vďaka ktorej sa tento projekt posúva míľovými krokmi dopredu a som za to neuveriteľne vďačná. Ďalej sú to skvelí ľudia z Ligy za duševné zdravie, ktorá sa stala odborným garantom nášho projektu. Ako mená by som rada spomenula pani doktorku Paulínyovú a detské oddelenie porúch príjmu potravy na Kramároch, či nutričnú špecialistku Ivanu Mesárošovú. Nezabúdam ani na interez.sk, respektívne psych.sk.

Aj niekoľko CPPPaP už potvrdilo spoluúčasť, napríklad CPPPaP Bratislava III., kde sú veľmi nápomocní. Nesmiem, samozrejme, vynechať ani na psychológov, ktorí sú rovnako dôležití. Veľmi si vážim a vítam odborníkov, ktorí sa chcú na projekte podieľať. Pevne verím, že v ďalšom rozhovore budem môcť prezradiť konkrétnejšie mená, organizácie a spoločnosti, ktoré nás oficiálne podporia.

Toto bude naozaj osobná otázka, ale ľudí pravdepodobne zaujíma, prečo si sa rozhodla pustiť do tak veľkého projektu. Prezradila si nám, že sama si liečenou anorektičkou a šíriš len to, čo si si sama prežila. Môžeš nám povedať, ako u Teba mentálna anorexia vznikla?

Anorexia sa nerodí zo dňa na deň, ani ju nechytíte ako chrípku. Je to dlhoročný proces, ktorý buduje množstvo faktorov. Anorektičkou som približne od svojich ôsmich rokov, aj keď som si to vtedy, samozrejme, neuvedomovala. Mala som k sebe veľmi negatívny postoj, pripadala som si tučná, s veľkým bruchom a ružovými vypapkanými lícami. Kompenzovala som si to tým, že som si tuho zaťahovala opasok, až som mala odreninu. A to som bola osemročné dieťa.

foto: Archív Valentíny Sedilekovej

Vplyv okolia, nízke sebavedomie, zlé sebahodnotenie, pocit nedostatočnosti, nenávisť vlastného tela… to všetko vyvrcholilo začiatkom roku 2016. Najvýraznejšia fáza anorexie zvyčajne prepukne pod tlakom ťažkých životných situácií, a tak to bolo aj v mojom prípade. Prvý raz som sa stretla so smrťou blízkeho človeka, viackrát za sebou som fatálne zlyhala (v atletickom prostredí), v škole sa mi nedarilo, s rodičmi sme si nerozumeli, a rozprávka, v ktorej som si žila rok predtým (vydanie knižky) sa mi akoby pred očami rozpadávala.

Jedným zo spôsobov, ako sa anorexia lieči, je zosobnenie si anorektičky v sebe. Práve v ten moment v roku 2016, keď sa veci okolo mňa rúcali, som si začala s anorektičkou vytvárať pevné puto, ktoré postupom času zosilňovalo. Nad svetom okolo mňa (a v konečnom dôsledku i vlastným životom) som prestávala mať kontrolu, a ona jediná stála pri mne. Neuvedomovala som si, že ma ničí; verila som jej a nasledovala ju. To puto je doteraz také silné, že nemôžem povedať, že som vyliečená.

Čo bolo teda spúšťačom?

Keďže som aktívne trénovala atletiku, išlo to rýchlo. Začalo sa to spomínanými zlyhaniami. Po niekoľko týždňovej viróze som prišla na sústredenie, kde nás vážili a merali. Tam padla posledná kvapka do pomyselného preplneného pohára. Z váhy som mala neuveriteľný strach a bolo mi nepríjemné, že výsledky hovoria nahlas za prítomnosti ostatných dievčat. Úspešne som sa však odvážila a potom povedali osudnú vetičku, ktorá by na zdravé dievčatá vôbec nezapôsobila, no mne, čo som očakávala finálne poštuchnutie, to stačilo. “Vieš… Je to fajn, ale môže to byť lepšie. Výsledky dáme tvojmu trénerovi a pôjdete za športovým doktorom poradiť sa, čo sa s tým dá robiť.” A bum. Bolo to. V hlave som prepla do režimu zmeny stravy a v snahe zlepšiť sa som sa začala prudko zhoršovať. Chudla som zo svalov. Vedela som to, bolo to vidieť aj na mojich výsledkoch. Na tréningoch som začala plakávať a moje sebavedomie sa viac zhoršovalo.

foto: Archív Valentíny Sedilekovej

Rodičia vtedy vedeli, že trpíš anorexiou? Kedy ste vyhľadali odbornú pomoc?

Ešte nevedeli, možno ak tušili. Mesiace po spomínaných udalostiach boli zlé a atletickú kariéru stopla mononukleóza. Počas nej som ešte viac schudla a strata behu na minimálne tri mesiace bola pre mňa koncom sveta. Teta mi chcela spraviť radosť, nuž ma zobrala na výlet do Berlína. Moje anorektické správanie jej, vďaka dávnej skúsenosti podobného rázu, rýchlo padlo do oka. Zavolala rodičom a keď som sa vrátila, už boli na mňa nachystaní. Nasledoval búrlivý rozhovor plný sĺz, kriku a zapierania, ale napokon sme vyhľadali odbornú pomoc.

Keď už si bola liečená, zlepšoval sa tvoj stav?

Popravde, aj počas liečby sa mi podarilo schudnúť, až som sa dostala na 37 kíl. Pri anorexii je totiž najťažšie a najdôležitejšie spraviť rozhodnutie, že sa chceš vyliečiť. Napriek tomu, že choroba ubližovala mne, mojej rodine, priateľom, okoliu… Nemala som túžbu vyliečiť sa. Až priveľmi slepo som anorektičke v sebe verila. Dostala som sa do stavu veľmi hlbokých depresií, trpela stavmi úzkosti, až som sa ocitla na najväčšom dne svojho života. Už som viac nevládala a rozhodovala som sa medzi dvoma vecami: buď zabojujem, alebo to ukončím. Väčšinu toho obdobia si pamätám doslova ako v tme. Vďaka Bohu a skvelým ľuďom som zabojovala a preto tu môžem byť.

Čo pomohlo?

Pristúpila som na farmakoliečbu, ktorej som sa dlho bránila. Trvalo istý čas, kým lieky zabrali, ale veľmi mi pomohli. Pomaly, pomaličky som sa posúvala dopredu, no liečba anorexie je skutočne ako na hojdačke. Raz priberieš pol kila, potom schudneš celé kilo. A takto hore-dole. Dôležité je, aby sa spolu s váhou hýbala aj hlava, lebo anorexia je predovšetkým o mysli. Počula som veľa príbehov, ako dievčatá vykŕmili, poslali domov a tie potom následne schudli. Aj na toto bude projekt dávať dôraz.

Čo bolo pre Teba v čase liečby Tvojou najväčšou “kotvou”, teda niečím, čo Ti dodalo silu s anorexiou bojovať?

Moji rodičia, predovšetkým mamka. Obaja si so mnou preskákali to najťažšie obdobie a stáli pri mne, aj keď bolo zle. Tatko chodil do práce, čiže mamka mi pomáhala dostať sa z depresií a utíšiť ma počas úzkostných stavov. Sedela pri mne, kým som jedla, bojovali sme spolu s každým sústom. Keby nebolo nej, asi by som tu nebola ani ja.

foto: Caroline Caerulus Photography

Spomínaš si aj na najväčší zlom?

Ak by som mala povedať o jednom z najdôležitejších momentov, nedá mi nespomenúť svojho bývalého atletického trénera, Dušana Valenta. V jeden deň mi zavolal a tým, že mi povedal, ako ho to všetko mrzí, ako mu na mne záleží, ako mu chýbam a ako by dal neviem čo za to, aby ma videl späť na dráhe, vo mne prebudil akési svetielko a ja som si zrazu uvedomila, čo všetko som stratila, čo všetko mi anorexia vzala. Napríklad zmysel života. Nežila som, len som prežívala, stala som sa doslova vyziabnutým telíčkom bez duše. Nevidela som v žití zmysel, celý svet sa točil okolo jedla, sebanenávisti, výčitiek a toho, koľko vážim a aká som tučná. Tréner mi dal obrovskú silu a paradoxne doteraz nevie, že len tým, že bol ku mne úprimný a láskavý, mi zachránil život. Čo sa týka atletiky, momentálne pauzujem, no neuzavrela som to, možno sa raz vrátim.

Aby sme sa nato pozreli aj z druhej stránky – naopak, čo bolo pre Teba počas liečby najťažšie? Bolo niečo, čo Ťa niekedy vyslovene demotivovalo?

Myslím, že ja sama a moja chorá hlava. Svet je nádherné miesto, len ja môžem za to, že som si z neho spravila peklo.

Dá sa z anorexie vyliečiť úplne?

Na túto otázku, žiaľ, neviem odpovedať. Ešte nie som vyliečená, aj keď som spravila obrovský posun dopredu. Žijem sama na internáte a váhu mám v poriadku.

Myslím, že chorých myšlienok sa nikdy úplne nezbavíš, ale dospeješ do štádia, že budeš silnejšia ako ony. Napadne ti “nejedz to, má to cez 500 kalórií”, ale ty sa usmeješ a nenecháš sa tým ovládnuť. To je moja predstava.

foto: Caroline Caerulus Photography

Poruchami príjmu potravy žiaľ trpí čoraz viac ľudí aj na Slovensku. Čo si myslíš, čo za to môže?

Myslím, že naša spoločnosť nás vedie k tomu, aby sme boli krásni, štíhli, dokonalí. Aj školy nás k tomu tlačia – známkuje sa, hľadí sa na výkon. Na všetkých je jeden meter, čo nie je správne, lebo každý sme iný. Čo si pamätám, na základnej škole sme mali mnohé programy zdravej stravy a športu. Nehovorím, že to bolo vyslovene zlé, dá sa nájsť mnoho pozitív. Avšak, na príklade “Zdravča”, ktorý bol chudý a “Hamča”, ktorý bol tučný, nám vštepovali, že byť tučný či mať hoc aj miernu nadváhu je neprijateľné. Mala som pocit, že iba ten, kto drží diétu, je naozaj zdravý, štíhly a zdravo sa stravuje. Aj preto som sa nebála začať s redukčnou diétou, bola som naučená, že je to niečo super.

Ešte by som rada upozornila na jednu vec: na školách bežia programy o športovaní, zdravej výžive, jedení mliečnych výrobkov a mäsa, o alkoholizme, drogách… Ale ani jeden sa netýka duševného zdravia. Povedzme si, naozaj je lepšie byť štíhly ako šťastný? Na čo dávame väčší dôraz? Keby nebolo Ligy za duševné zdravie, niekoľkých akčných ľudí z CPPPaP, prípadne pár ľudí z oddelenia detskej psychiatrie na Kramároch, neviem, či by sa psychika človeka, resp. detí vôbec riešila. Dúfam, že Chuť žiť túto dieru aspoň sčasti zacelí.

Poruchy príjmu potravy sú, žiaľ, tak ako aj iné psychické ochorenia na Slovensku, akousi tabu témou, o ktorej sa „nepatrí“ hovoriť. Na Tvojom projekte je preto okrem iného obdivuhodné aj to, že chceš túto tému odtabuizovať. Je nejaký spôsob, akým môžu ľudia Teba alebo celú túto kampaň podporiť?

V marci bude spustená crowdfundigová kampaň. Keďže je celý projekt neziskový a naši partneri do toho idú s týmto vedomím, potrebujeme na fungovanie nejaké peniažky. Predovšetkým na spomínaný balíček aktivít. Som vďačná každému jednému človeku, čo nám prispeje hoc aj jedným eurom. Aj vďaka tomu budeme môcť cestovať do škôl a šíriť prevenciu.

Samozrejme, ak by mal niekto záujem stať sa dobrovoľníkom, či už na jednej akcii alebo ako súčasť tímu projektu, nech mi pokojne napíše na Facebook alebo e-mail.

Ešte nám prosím prezraď, kedy sa celý projekt spúšťa a aké bude jeho trvanie.

Projekt by sa mal spustiť tento marec. Nie je to projekt na rok, na dva, ale na desať a na viac. Pevne veríme, že na Slovensku zostane aj dlho potom a bude pomáhať ľuďom mať rád samého seba či liečiť PPP.

A na záver, je niečo, čo by si chcela odkázať ľuďom, ktorí trpia poruchou príjmu potravy, no zatiaľ to taja?

Viem, že je to ťažké. Viem, že veľakrát sklamete vašich blízkych, napriek tomu, ako veľmi ich ľúbite. Viem, ako sa cítite, keď si myslíte, že už nevládzete ďalej. Necíťte sa sami a nebojte sa vyhľadať odbornú pomoc. Obráťte sa na svojich blízkych, na svojho lekára, či onedlho na náš projekt alebo na mňa samotnú. Všetci vám chceme pomôcť. Držím vám všetky palce a verím, že tento boj zvládnete.


Komentovať (0)