foto: pexels.com

/ 0 / Mária S.
Expresívne písanie nepomáha len mysli. Podľa viacerých vedcov a výskumníkov by sa v budúcnosti mohlo stať aj doplnkovou liečbou fyzických rán.

Viete si predstaviť, že by vám doktor v rámci pooperačnej liečby prikázal, aby ste napísali príbeh o vašej životnej traume? Aj keď sú takéto špekulácie ešte len v plienkach, mohlo by to mať reálny efekt na to, ako rýchlo sa uzdravíte. Viaceré štúdie totižto dokázali spojitosť medzi expresívnym písaním a rýchlejším hojením rán, ale aj všeobecným blahodarným vplyvom na imunitný systém.

Prvýkrát sa  rozhodol preskúmať potenciálne pozitívne účinky expresívneho písania profesor psychológie James Pennebaker v roku 1986. Zadal svojim študentom úlohu stráviť 15 minút písaním o ich najväčšej životnej traume, alebo o najťažšom období ich života.

Bolo im povedané, aby sa uvoľnili a spísali ich najhlbšie vnútorné myšlienky, vrátane tých, ktoré ešte nikomu nikdy nepovedali. O štyri dni dostali rovnaké zadanie. Pennebaker povedal, že to vôbec nebolo jednoduché a viacero študentov sa v procese rozplakalo, no na otázku, či chcú pokračovať, však vždy odpovedali kladne.

Zároveň mala iná skupina rovnaký počet sedení, na ktorých dostali odlišnú úlohu. Táto skupina mala naopak písať obyčajný opis úplne neutrálneho predmetu, ako napríklad stromu, či ich internátnej izby.

pexels.com

Následne Pennebaker po dobu šiestich mesiacov sledoval, ako často títo študenti navštívia doktora. Keď prvýkrát uvidel výsledky, okamžite opustil laboratórium a išiel za svojím kamarátom. Povedal mu, že objavil niečo obrovské. Výsledky totižto ukazovali, že študenti, ktorí písali o svojich najtajnejších pocitoch, vykazovali počas nasledujúcich mesiacov výrazne nižší počet návštev u doktora.

Od tohto momentu prejavil odbor psychoneuroimunológia výrazný záujem o spojitosti medzi expresívnym písaním a imunitným systémom. Nasledovné štúdie inšpirované týmto objavom skúmali tento poznatok v spojení napríklad s astmou, artritídou, rakovinou či migrénami.

V malom výskume v Kansase objavili, že ženy s rakovinou prsníka po tom, ako praktizovali expresívne písanie, zažívali menej nepríjemných príznakov choroby a taktiež menej krát kvôli tomu navštívili doktora. Táto štúdia však nebola zameraná na dlhodobú prognózu tejto choroby a taktiež jej liečba nebola touto činnosťou nijak ovplyvnená.

Krátkodobé aspekty zdravia týchto žien a ich kvalita života však boli trochu lepšie ako u tých, ktoré mali za úlohu namiesto ich pocitov popisovať iba fakty ohľadom ich choroby.

Žiaľ to nefunguje vždy. Mnohé štúdie zaznamenali len veľmi zanedbateľné vplyvy. Napriek tomu, je to zadarmo a ponúka to viaceré benefity. Existuje však jedna oblasť, v ktorej viaceré štúdie konzistentne ukazujú celkom slušné výsledky, a tou je hojenie rán.

Tieto štúdie majú väčšinou veľmi podobný priebeh. Pár odvážlivcov má sedenia, pri ktorých praktizujú expresívne písanie a pár dní na to sú pod vplyvom lokálneho anestetika poranení na ruke. Táto rana väčšinou meria 4 mm a jej hojenie trvá pár týždňov. Hojenie tejto rany je následne monitorované a výsledky ukazujú, že u ľudí, ktorí sa zapájajú do takéhoto typu písania, sa ozaj hoja rany rýchlejšie.

pixabay.com

Ako tento proces vlastne funguje? Pôvodne sa vytváral celkom logický záver, a to, že sa to dialo pomocou katarzie. Predpokladalo sa, že ľudia sa jednoducho cítili lepšie, keď vypustili von ich nahromadené a potláčané pocity. Penebaker sa však rozhodol bližšie pozrieť na slová, ktoré títo ľudia využívali v procese písania.

Zistil, že ich slovník sa počas štyroch sedení podstatne zmenil. Tí, ktorých rany sa hojili rýchlejšie, na začiatku preferovali „ja“, ale časom sa preorientovali skôr na používanie tretej osoby, čím menili perspektívu na danú udalosť. Zároveň časom začali využívať slová ako „pretože“, čo zasa poukazovalo na to, že si tieto udalosti v hlave úspešne usporiadali. Pennebaker teda prehlásil, že verí, že už samotný akt popisovania pocitov a vypúšťania ich v podobe príbehu má pozitívny vplyv na imunitný systém.

Možno teda toto urýchlené liečenie viac súvisí nie s riešením traumatických udalostí, ale skôr s použitím efektívnej cesty, ako regulovať svoje emócie. Existujú aj ďalšie teórie. Veľa ľudí napríklad povedalo, že sa po prvom dni písania cítili oveľa horšie. To by mohlo znamenať, že stres, ktorý si vytvorili zvýšil hladinu stresových hormónov, ako napríklad kortizolu, ktorý dokáže krátkodobo napomáhať imunitnému systému. Rovnako by to však mohlo byť jednoducho aj zlepšenie nálady, ktoré sa dostaví po pár dňoch písania.

Napriek tomu, že to funguje, veľmi zriedkavo sa to používa v praxi. Predsa len, predstava situácie, kde vám doktor v rámci prípravy na operáciu prikáže zapisovať si svoje pocity, znie komicky. Okrem toho, výskumov na pacientoch s pooperačnými ranami bolo vykonaných veľmi málo, alebo aspoň výrazne menej ako tých, kde schválne spôsobili dobrovoľníkom zranenie.

pixabay.com

Má to však aj rôzne iné háčiky a nevýhody. Na ľudí pôsobí písanie odlišne, záležiac od toho, ako sa s týmto procesom samotní participanti vysporiadajú. Okrem toho, tento pozitívny efekt na imunitný systém je krátkodobý. Keď opäť poranili tých istých participantov, no tentoraz bez toho, aby písali, ich rany sa hojili rovnako dlho ako u ostatných. Potrebuje to teda aj správne načasovanie.

Nový výskum z Nového Zélandu však poukazuje na to, že expresívne písanie po tom, ako sa zraníte, funguje rovnako dobre ako to pred ním, ktoré skúmali zvyšné štúdie. Tieto výsledky teda otvárajú možnosť využívať písanie aj pri nečakaných zraneniach.

Autormi výskumu sú Kavita Vedhara z univerzity v Nottinghame a jej tím. Zobrali 120 dobrovoľníkov a prakticky postupovali tak, ako ostatné štúdie zaoberajúce sa touto problematikou. Rozdiel bol v tom, že časť skupiny dostala túto úlohu pred a druhá časť po tom, ako boli cielene poranení. Ukázalo sa, že nezáleží na tom, kedy začali ľudia písať ale na tom, či vôbec píšu. Všetci totiž sa totiž vyliečili až 6-krát rýchlejšie v porovnaní s ľuďmi z kontrolnej skupiny, ktorí sa expresívnemu písaniu nevenovali.

Skúmanie tejto problematiky ešte stále prebieha. No ako povedala Kavita Vedhara pre BBC Health check: „Tento efekt je krátkodobý, ale silný“. Možno by sme sa teda v budúcnosti reálne mohli stretnúť s metódou expresívneho písania v rámci pooperačnej liečby.

Pozri aj: Lekári označili „syndróm zlomeného srdca“ za skutočnú diagnózu

bbc


Komentovať (0)