Foto: Photo by Jairo Alzate on Unsplash

/ 18 / Henrieta Balázsová
Svoj osud som vzala do vlastných rúk. Bojujem proti anorexii i depresii. Viem, že na to nie som sama.

Sama neviem, kedy to celé začalo, ale myslím, že v siedmom ročníku na základnej. Vtedy som prvýkrát na vlastnej koži pocítila, čo je to depresia. Obviňovala som sa z rôznych vecí a nebola som so sebou spokojná. Nepáčila som sa samej sebe navonok, ale aj z vnútra. Prebudili sa vo mne pocity, že so sebou musím niečo spraviť a prvé mi napadlo, že zhodím nejaké kilo. 

Prestala s plávaním, ktorému som sa venovala viac ako 7 rokov. Myslela som si, že keď nevydám toľko energie, nemôžem ani toľko prijímať. Plávanie vypadlo z mojich voľnočasových aktivít, ale venovala som sa divadlu a volejbalu.

Keďže sa depresie ozývali stále viac a viac, začala som navštevovať psychologičku. Zo začiatku som sa hanbila hovoriť o svojich problémoch a pocitoch cudziemu človeku, ale po pol roku som si zvykla a začala jej veriť. Vždy vycítila, čo ma trápi, čo chcem povedať, čo sa deje. Bol to človek v správnom čase na správnom mieste. Pomohla mi, za čo jej patrí veľká vďaka.

V ôsmom ročníku som pokračovala v tréningoch, no obmedzila som sa v stravovaní. Prestala som jesť desiaty, vždy som ich dala spolužiakom, a moje obedy končili rovnako.

Prišiel rok, kedy som sa pripravovala na prijímačky na konzervatórium v odbore herectvo a na monitor. Kvôli učeniu som sa musela vzdať atletiky a vymenila som ju za tanec. Každý, vrátane mňa, mal veľké očakávania, a to ma dusilo. Mávala som obrovské depresie, nejedla som ani desiaty ani obedy. Obmedzila som sladké, až to došlo do štádia, že som za celý deň zjedla jeden malý chlebík na raňajky a niečo ľahké na večeru, lebo ma mama kontrolovala.

Photo by DAVIDCOHEN on Unsplash

Po prijímačkách opadlo napätie, na konzervatórium ma prijali, ale rozhodla som sa nejsť – nevedela som, či je to tá správna cesta. Depresie ma však neopustili. Nechutilo mi jesť a začala som behávať. Napokon som nastúpila na novú školu a ako veľká perfekcionistka som nebola spokojná so svojimi známkami. V túžbe po zmene som si ostrihala vlasy, ale ani to nepomohlo.

Koncom septembra sme sa vybrali na dovolenku. Každý deň som sa pozerala a hodnotila svoje telo, bola som zo seba zhnusená. Prestala som jesť mäso, stala som sa vegetariánkou. Raňajky som schovávala, desiaty a obedy vynechávala, pri večeri som si vždy našla zámienku a vyhovorila som sa, že som už jedla.  Schudla som, bolo to vidieť, ale tvrdila som, že je to iba kvôli absencii mäsa.

Veľa som cvičila a depresie pokračovali. Vyústili až do nespavosti, ktorú som začala využívať na učenie sa a cvičenie. Potom prišiel zlom. V škole som bola šikanovaná, prišlo polročné vysvedčenie a zrútila som sa. Odviezli ma do nemocnice, kde mi povedali, že musím ísť na psychiatriu, lebo som v života ohrozujúcom stave. Dostala som sa na psychiatriu v Martine, a začala som sa liečiť na depresiu. Anorexiu som popierala, až kým nenastal pokles na váhe. Schudla som viac ako 10 kíl.

Po mesiaci ma prepustili, lebo som tvrdila, že sa cítim lepšie. Nebola to pravda. Stále som sa cítila dosť na dne. Doma som vydržala 2 týždne, potom mamina videla, že už nevládzem, tak ma vzala k lekárke na psychiatriu do Michaloviec. Prostredie a ľudia na mňa nevplývali najlepšie a chcela som ísť čo najskôr domov. Keď mama prišla na návštevu, priznala som sa, ako sa cítim a nasľubovala som, že budem jesť, že sa viac nebudem stresovať kvôli škole, že nebudem plakať a trápiť sa.

Vzala ma domov, a ja som sa musela začať pretvarovať a predstierať, ako mi je dobre, aby ma neposlala späť. Snažila som sa normálne jesť, no zároveň som začala so zvracaním a vrátila sa k cvičeniu.

Túžila som po ďalšej životnej zmene a prestúpila som na školu v Bratislave. Mama váhala, či ma pustí, ale podvolila. Náhle som si povedala, že musím byť premiantka a to ma opätovne dostalo to depresií. Dobré známky mi nestačili, chcela som schudnúť. Nejedla som raňajky, obedy, večere, nič. Bola som na internáte, nikto ma nekontroloval, čo som plne využívala. Držala som niekoľkodňové hladovky, niekedy som celý týždeň zjedla iba jedno jablko. Môj život sa točil okolo jedla. Neustále som premýšľala nad tým čo a kedy zjem. Jedálniček som mala dopredu naplánovaný, jedlá kaloricky vypočítané. 200 kcal na celý týždeň. 150 kcal na týždeň.

Photo by Bruno Scramgnon from Pexels

Jedla som len cez víkendy, keď som prišla domov. Všetko čo som zjedla, som musela vycvičiť. Niekedy som povedala, že sa idem s kamarátkou von prejsť, no v skutočnosti som bola behať a vôbec mi nevadilo, že je 11 hodín večer. Myslela som si, že za všetko, čo sa deje, môžem ja.

Mala som veľké úzkosti, nevedela som sa koncentrovať, no napriek tomu som sa snažila udržať si skvelé známky. V noci som vôbec nespala. Moje telo bolo veľmi unavené, neprijímalo potravu, v noci nespalo a cez deň cvičilo. Skoro stále sa mi točila hlava a mala som závraty. Nie raz sa mi stalo, že sa mi tak zatočila hlava, až som spadla na zem.

Doteraz si neviem spomenúť na niečo pekné v živote, na pekné a radostné chvíle. Pamätám si iba negatívne časy a pocity. V škole som častokrát plakala. Moje sebavedomie bolo strašne nízke, neverila som svojim schopnostiam. Mala som depresívne a samovražedné myšlienky. Čas sa mi vliekol strašne pomaly. Cítila som sa veľmi osamelá. Mala som pocit, že som zlyhala a že si zaslúžim trest, že si zaslúžim trpieť. Bolo to strašné obdobie.

Nevládala som už žiť. Mame som plakala do telefónu, lebo som sa cítila veľmi zle. Mama to už nezvládala ďalej počúvať a zasiahla. Prišla za mnou do Bratislavy a vzala ma na pohotovosť. Začala sa moja tretia hospitalizácia na psychiatrii s diagnózou ťažkej depresie. Aj tam sa ma pýtali na stravu, ale anorexiu som poprela. Síce ma zo začiatku kontrolovali v jedení, bola som prefíkaná, a svoju stravu som dávala vždy chalanom.

Blížili sa Vianoce. V nemocnici som strávila 4 týždne, prepustili ma zopár dní pred Vianocami. Cítila som sa rovnako ako predtým. Rovnaké depresie, pocity, myšlienky, nálady. Prvý deň po Vianociach som išla do školy s tým, že to bude iné, že to zvládnem, že nebudem plakať. Bola som odhodlaná bojovať a postaviť sa proti tomu. No hneď prvý deň ma dal dolu. Počas cesty do školy som plakala, v škole som plakala. Z obrovských úzkostí som v škole aj zvracala, ale v podstate som ani nemala čo. Tak veľmi som chcela, aby to bolo iné, aby to už bolo v poriadku…

unsplash.com

Bola som 2 dni v škole, potom som šla k mojej psychiatričke, ktorá mi povedala, že si ma tam na pár dní nechajú, lebo v takom stave ma nechcela pustiť domov. A tak sa aj stalo, bola som po štvrtýkrát hospitalizovaná na psychiatrii na Kramároch. Hneď ma dali na malé oddelenie pre PPP, lebo som nejedla. Chorobu som popierala, no chcela som s tým skončiť.

Odmietala som návštevy, chodila ma pozerať len sestra, ktorá býva v Bratislave. Vôbec sa to nezlepšovalo. Jediné, čo mi pomáhalo, boli terapie so skvelou pani psychologičkou Kristínkou, ktorá bola na oddelení. Veľmi mi pomáhala, rozumela mi, pochopila ma a vždy mi poradila. Na začiatku som skoro vôbec nerozprávala, ale postupne som jej začala dôverovať. Cítila som u nej istotu. Som veľmi vďačná, že som dostala práve ju a cením si jej trpezlivosť, ktorej musela vynaložiť veľa.

Rozhodla som sa, že už nebudem ďalej skrývať  anorexiu. Tak som jej povedala všetko ohľadom mojej PPP. Bola to veľmi dlhá hospitalizácia. Po 10 týždňoch ma prepustili s tým, že musím doma pribrať a nepoddávať sa depresiám. V opačnom prípade budem musieť ísť na dlhodobé liečenie do liečebne alebo ústavu.

Svoj osud som vzala do vlastných rúk. Bojujem proti anorexii i depresii. Viem, že na to nie som sama. Mám veľkú podporu svojej mamky, sestry a celkovo celej rodiny. Všetci pri mne stoja. Kamaráti, psychologičky aj oddelenie KDP na Kramároch. Bojujem a viem, že je to beh na dlhú trať, ale verím, že to zvládnem, že to tentokrát vyjde a nebudem musieť ísť na ďalšie liečenie. Sú to veľmi ťažké choroby, ktoré ma budú sprevádzať celý život a presne kvôli tomu som sa rozhodla, že sa zapojím do projektu Chuť žiť.

Dozvedeli ste sa o mnohých veciach, o ktorých moji blízki ani len netušia. Tým, že som sa takto verejne otvorila, som chcela pomôcť nielen ľuďom, ktorí s anorexiou bojujú ako ja a ktorí chcú normálne žiť a nebyť v zajatí týchto chorôb, ale prispieť k otvorení tejto témy. Nevzdávajte sa, vždy je tu niekto, kto vám pomôže. Ak budete potrebovať pomoc neváhajte ma osloviť, veľmi rada pomôžem. Pamätajte, že nie ste na to sami, vždy je tu niekto na koho sa môžete obrátiť.

Poďme bojovať spolu.

Autorka článku: Nina


Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný. 


Pri liečbe PPP pomáha aj písanie. Ak sa chcete vypísať z toho, čo prežívate, svojím príbehom môžete zároveň ukázať ostatným, že v tom nie sú sami a môžete tým tiež prispieť k uvedomeniu, čo PPP skutočne znamenajú. Napíšte nám na [email protected] a my váš príbeh (anonymne alebo pod menom) zverejníme na blogu Chuť žiť za spolupráce so Psych.sk. Ďakujeme.

Pozri aj: „Ako 8-ročná som si zaťahovala opasok, až som mala odreniny.“ Mladá, iba 17-ročná Valentína ešte stále trpí anorexiou, no napriek tomu rozbieha celoslovenský projekt Chuť žiť


Komentovať (0)