the-line-up.com

/ 0 / PetraSus
Predstavte si situáciu, že kráčate po ulici ponorení do svojich myšlienok. Zrazu zbadáte, ako sa dvaja ľudia bijú a následne jeden z nich ostane ležať na zemi, kým druhý ujde. Čo by ste robili?

Najpravdepodobnejšie sú tri scenáre. Prvý z nich: zastavili by ste, a spýtali by ste sa človeka ležiaceho na zemi, či nepotrebuje pomoc. Možno by ste mu pomohli vstať zo zeme. Druhý scenár je: zvíťazila by vaša zvedavosť, prizerali by ste sa, ako zareagujú ostatní, prípadne by ste počkali, či sa druhý účastník bitky vráti a čo sa bude diať ďalej. Tretí scenár: neurobili by ste nič. Obzreli by ste sa a išli by ste ďalej za svojím cieľom. Ktorý prípad je váš? Tvrdí sa, že efekt prizerajúceho, čiže druhý scenár, je práve tým, ktorým by sa riadila veľká časť ľudí v skupine.

Fenomén, kedy ľudia napriek tomu, že majú kapacitu aj možnosť pomôcť inému človeku v núdzi, ale neurobia tak, sa nazýva The bystander effect, teda efekt prizerajúceho sa, alebo efekt apatického svedka. Viete, od čoho závisí, kedy pomôžeme a kedy naopak nie? Bibb Latané a John Darley, ktorí tento fenomén skúmali už v roku 1964, tvrdia, že ne/pomáhanie závisí najmä od počtu ľudí, ktorí sa situácie zúčastňujú. Čím je prítomných viac ľudí, tým menej sú ochotní pomôcť a skôr sa len prizerajú. Naopak, v menšej skupinke ľudí sa skôr nájde odvážlivec ochotný pomôcť. Vo veľkej skupine ľudí sa totiž všetci spoliehajú na toho druhého. Všetci čakajú, že niekto prevezme iniciatívu a urobí, čo treba. Podrobnejšie vysvetlenie nájdete v nasledujúcich riadkoch.

bystander effect
elizabethhopethompson.wordpress.com

Počuli ste už o prípade Kitty Genovese? Práve ten donútil výskumníkov zaoberať sa témou prizerajúcich sa. Ide o prípad z roku 1964, v ktorom bola Kitty Genovese v noci zavraždená pred svojím domom. Winston Moseley ju dvakrát bodol do chrbta. Bezmocná Kitty kričala o pomoc a plazila sa preč, avšak jediné, čo dosiahla, bolo, že niektorý sused zakričal na násilníka z okna, aby jej dal pokoj. Po desiatich minútach, keď Moseley videl, že sa nič nedeje, vrátil sa k už bezvedomej Kitty a ešte niekoľkokrát ju bodol, okradol ju a znásilnil. Na následky útoku umrela. Až potom, keď už bolo neskoro, niekto zavolal sanitku a políciu. Celkovo tridsaťosem susedov videlo Kitty umierať, nikto však nezasiahol. Latané a Darley zisťovali prečo.

bystander effect 2
flickr.com

Vyzvali skupinku študentov, aby sa zapojili do diskusie. Každý participant bol v inej miestnosti a „rozprával sa“ s rôznym počtom ľudí. Participanti mali mikrofóny a slúchadlá a nesmeli nikoho vidieť, aby si mysleli, že sa s niekým rozprávajú, v skutočnosti im však boli púšťané nahrávané odpovede. V istej chvíli im bol do mikrofónu pustený hlas, ktorý tvrdil, že má epileptický záchvat, má strach o svoj život a potrebuje pomoc. V prípade, keď si participanti mysleli, že sa rozprávajú len s jedným človekom, zareagovali až v 85 percentách prípadov. Ak však boli v domnení, že sa rozprávajú s väčšou skupinou ľudí, pomoc sa vybralo hľadať len 31 percent participantov. Ostatní pociťovali úzkosť, avšak nešli pre človeka trpiaceho epileptickým záchvatom hľadať pomoc.

bystander
verywell.com

V závere výskumu Latané a Darley poskytli dve vysvetlenia. Prvým je tzv. rozptýlenie zodpovednosti. Ak participant vidí, že je prítomný niekto iný, kto v problémovej situácii prevezme zodpovednosť a zasiahne, má pocit, že on zodpovedný nie je a nič neurobí. Druhé vysvetlenie hovorí o tzv. pluralitnej ignorancii. Ide o mentálne nastavenie, kedy si participant myslí, že ak ostatní prizerajúci sa v problémovej situácii nič nerobia, aby človeku v núdzi pomohli, situácia zrejme nie je natoľko vážna, aby sa vyžadovala jeho pomoc.

bystander effect4
digest.bps.org.uk

Samozrejme, výskum sa nezaobišiel bez kritiky. Našli sa obhajcovia, ktorí tvrdili, že ľudia sú vedení k tomu, aby nepomáhali. Napríklad v prípade nehody, keď niekto potrebuje lekársku pomoc, ľudia nepomáhajú preto, lebo majú pocit, že ich znalosti z oblasti medicíny nie sú dostatočné na to, aby skutočne pomohli, a radšej počkajú na lekára. Iní sú zase príliš nesmelí a boja sa vykročiť z davu a byť stredobodom pozornosti, preto radšej ostanú nečinní v anonymite. Ľudia sa taktiež boja, že ak sa odvážia pomôcť človeku v núdzi, tromfne ich niekto lepší a budú zahanbení, alebo bude ich pomoc odmietnutá. Strach z pomoci vyvolávajú tiež dôsledky z toho, že snaha o pomoc nevyjde a bude mať negatívne následky.

Veríme, že na svete ostalo dosť dobrodincov a dúfame, že ak niekedy stretnete niekoho, kto bude potrebovať vašu pomoc, nebudete myslieť na to, čo si budú myslieť ostatní, alebo či je vaša pomoc dostatočné dobrá. Človek v núdzi iste radšej ocení akýkoľvek pokus o pomoc, ako keby sa skupinka ľudí len nečinne prizerala.

psych.sk (Petra Sušaninová)


Komentovať (0)