onedio.com

/ 0 / PetraSus
Myslíme si, že ľudskosti ubúda. Krádeže, úmrtia, násilie a nenávisť sú na dennom poriadku. Valia sa na nás zo správ, z internetu, z novín, neraz sme dokonca aj očitými svedkami. Človek si tak akosi začne vážiť každý kúsok krásy a dobra, ktorý okolo seba nájde.

Denne bojujeme za práva detí, bezdomovcov, zvierat, proti hladomoru v zaostalých krajinách, k slovu sa hlásia milióny pacifistov a ochrancov práv každého druhu. Nanešťastie, nie len súčasnosť je ochudobnená o dobro, ľudskosť a morálne zásady. Tak ako v súčasnosti, aj v minulosti sa našli medzi ľuďmi mimoriadne krutí jedinci, ktorí sa vyžívali v utrpení iných.

Prekvapivé však je, že nie vždy sa jedná o viditeľné zlo, ako boli rôzni svetoznámi tyrani. Často sa tí najhorší skrývajú v koži vedca, ktorý má pomôcť svetu. Je pravda, že mnohé poznatky nie je jednoduché získať a bez experimentov by zostali na teoretickej úrovni. Ale páchať zlo na ľuďoch či na zvieratá nie je ospravedlniteľné, ani pokiaľ ide o výsostne vedecké účely.

Malý Albert2
youtube.com

Jedným z experimentátorov, ktorý sa pre potreby vedy uchýlil k neetickému experimentu na ľuďoch, bol psychológ John Watson. Medzi jeho najznámejšie experimenty patrí tzv. experiment Malý Albert z rokov 1919-1920. Ako už napovedá samotný názov, ide o pokus na malom jedenásť mesačnom dieťati, ktorého meno bolo Albert B. Watson a jeho asistentka Rosalie Rayner sa snažili zistiť, či je možné strach vyvolať zámerne a generalizovať, teda zovšeobecniť ho na rôzne podobné podnety. Hypotéza znela, že ak sa spoločne vyskytujú dva podnety, pričom jedného sa dieťa bojí, a druhého nie, je možné dosiahnuť, aby sa dieťa začalo báť aj druhého, emocionálne nezaťažujúceho podnetu.

Malý Albert3
biography.com

Experiment začal tým, že do Albertovej blízkosti umiestnil Watson bieleho potkana. Albert sa, samozrejme, potkana nebál, naťahoval za ním ruky a chcel sa s ním hrať. Potom okolo Alberta rozmiestňoval iné biele chlpaté veci, ako napríklad hračky, zvieratká, či umelú bradu. Albert ani pri jednom z týchto predmetov neprejavoval strach. Neskôr však zároveň, keď k Albertovi umiestnili bieleho potkana, ozval sa mu za hlavou silný úder oceľovou tyčou o kladivo. Dieťa sa, samozrejme, zľaklo a padlo dopredu tvárou na matrac. Watson a Raynerová následne počkali dva mesiace, aby sa spomienky na experiment Albertovi vytratili.Po dvoch mesiacoch s experimentom pokračovali.

 malý albert4
stephaniedelaosa.wordpress.com

Pri druhom pokuse, keď sa malý Albert naťahoval rukou za bielym potkanom, okamžite sa ozval hlasný úder tyče o kladivo. Albert sa zľakol a rozplakal sa. Experimentátori opäť týždeň počkali, potom však pokračovali ďalej. Potkana dávali čím ďalej, tým bližšie k dieťaťu. Zakaždým, keď sa Albert pokúsil potkana dotknúť, ozval sa za jeho hlavou hlasný úder. Takto postupne Watson a Raynerová vypestovali u malého Alberta podmienený strach.

Pôvodne sa bál len hlasného zvuku, ten sa mu však spojil s bielym potkanom, začal sa preto báť aj potkana, pričom samotný potkan mu nijak neublížil. Ďalšie pokusy ukázali, že strach malého Alberta sa generalizoval na všetko, čo bolo biele a chlpaté, ako napríklad vatu, králika, psa, či masku Santa Clausa. Neskôr sa dieťa všetkých týchto vecí bálo bez toho, aby sa ozval hlasný zvuk, ktorý ho pôvodne vyľakal.

malý albert5
slideshare.net

Po skončení experimentu nechali chlapca odísť domov bez toho, aby sa ho od týchto strachov pokúsili opäť odnaučiť. Vo Watsonovej správe sa síce písalo, že by sa o to mohli  pokúsiť, avšak nič také sa nikdy nestalo. O osude malého Alberta sa viedlo mnoho diskusií, jeho identitu ale Watson nikdy neodhalil vedcom ani verejnosti. Americký psychológ Hall P. Beck po dlhom skúmaní historických materiálov zistil, že pravé meno malého Alberta by mohlo byť Douglas Meritte. Ukázalo sa, že Douglasova matka bola pracovníčkou univerzity, na ktorej sa experiment odohral. Za to, že jej syn sa stal pokusným objektom, jej bola platená suma jeden dolár.

malý albert6
onedio.com

Ak ste sa zamysleli nad tým, aký život mohol mať chlapec, ktorý sa celý život bál všetkých bielych chlpatých vecí od potkanov až po vatu, nie veľmi šťastný. Napriek tomu, že výsledky experimentu nemali pre Alberta smrteľné následky, zomrel o päť rokov neskôr, vo veku šiestich rokov, na následky hromadenia mozgovo- miešneho moku v mozgu. Nebolo tak možné určiť, aké mal tento neetický experiment následky na Albertov neskorší život.

Viete si predstaviť, že by ste vy, ako dieťa boli vystavení takémuto experimentu? Každý z nás má z niečoho strach. Či už z pavúkov, hadov, uzavretých priestorov, alebo emocionálnej straty. Do istej miery majú tieto strachy svoje opodstatnenie. Predstavte si však, že by sa Albert ako dospelý človek bál napríklad vaty. Albertov strach zmysel nemal. Stal sa obeťou ukojenia vedcovej zvedavosti.

Pozri aj: LOBOTÓMIA: JEDEN Z NAJBRUTÁLNEŠÍCH LIEČEBNÝCH ZÁKROKOV A ŠIALENSTVO, KTORÉ BOLO PÁCHANÉ NA ĽUĎOCH

psych.sk (Petra Sušaninová)


Komentovať (0)