Foto: pixabay.com

/ 0 / PetraSus
Kritizovať iných je ľahké, dokážete však odpúšťať?

Tento svet jednoducho potrebuje viac dobrých ľudí. Potrebuje, aby sme na seba navzájom nehľadeli s nenávisťou a závisťou, ale aby sme jeden druhého dokázali podporiť, prejaviť si súcit a odpustiť, keď nám bolo ublížené.

Bankei Yōtaku bol dlhé roky pustovníkom a japonským majstrom zenu. Po dlhom čase sa mu podarilo dosiahnuť vytúžené osvietenie. Mal možnosť vstúpiť do kláštora, no on vysokú pozíciu odmietol a radšej ostal pomáhať v kuchyni. Chýr o jeho múdrosti sa však dostal do každého kúta Japonska a študenti za ním chodili v nádeji, že sa s nimi o zrnko múdrosti podelí.

Jedného dňa sa k Benkeimu dostal počas meditácií chýr, že jeden z jeho učencov sa uchýlil ku krádeži. Všetci očakávali, že učenec bude musieť z kláštora odísť, Bankei však neurobil nič. O niekoľko dní neskôr bol však učenec opäť pristihnutý pri krádeži, Bankei však prípad opäť ignoroval. Ostatných obyvateľov kláštora to však rozhnevalo a spísali petíciu, v ktorej požadovali vylúčenie zlodeja. Mysleli si totiž, že miesto v kláštore si nezaslúži. Vyhrážali sa, že ak ho Bankei nevylúči, odídu.

unsplash.com

Keď si Bankei petíciu prečítal, prehlásil, že jeho učenci predsa vedia rozlíšiť dobro od zla. Ten, kto kradol, to však očividne nevie a kto ho to naučí, ak nie Bankei? Povedal preto učencom, že ak chcú, môžu odísť, no ten, čo kradol, ostáva. V tom momente sa zlodejovi liali po lícach slzy a uvedomil si, že už viac necíti túžbu privlastňovať si niečo, čo patrí iným.

Prečo je tento príbeh lepší ako poučka? Lebo sa dotýka priamo našich citov a prekonáva bariéru racionality, ktorej nemusí každý rozumieť. Príbehom však rozumie už aj malé dieťa. Odovzdávajú vedomosti dávnych generácií bez toho, aby musel človek prečítať tisícky strán a naučiť sa množstvo cudzích slov.

Aj jeden zo základných pilierov budhizmu tvrdí, že tá najväčšia múdrosť sa nedá naučiť, ale vychádza z nášho vnútra. Krátky a jednoduchý príbeh pustovníka Bankeia je toho dokonalým príkladom. Ukazuje nám, že kritika neraz hovorí viac o tých, čo kritizujú než o tých, ktorí sú terčom kritiky. Kritika nás však toho veľa nenaučí. Oveľa viac nám toho dá súcit, pochopenie a odpustenie.

V dnešnej spoločnosti nie je ničím výnimočným otočiť sa chrbtom tým, ktorých názory nepovažujeme za vhodné. Namiesto toho, aby sme sa snažili dospieť ku kompromisu a stavať tak medzi sebou mosty, my tie mosty radšej spálime a ujdeme. Pokiaľ sme nechodili v topánkach toho druhého, nevieme, prečo konal tak, ako konal. Netušíme nič o jeho skutočných motívoch. Kritika nám však poskytuje iluzórnu útechu, že vieme rozoznať dobro a zlo.

unsplash.com

Ak niekoho kritizujeme, staviame sa do vyššej pozície a automaticky predpokladáme, že sami by sme sa tak nikdy nesprávali. Popierame to negatívne v nás a myslíme si, že sme lepší, morálnejší a zabúdame pri tom v iných vidieť dobro.

Samozrejme, v spoločnosti je nutné udržiavať poriadok a prešľapy nemajú byť terčom pochvaly. Skôr, ako sa však rozhodneme, že „zločinca“ vylúčime zo svojho života, lebo takého človeka predsa nemôžeme mať vedľa seba, mali by sme sa zamyslieť nad tým, či ten človek nepotrebuje pomoc a ako mu ju môžeme poskytnúť.

Náš mozog je prirodzene naprogramovaný na to, aby dokázal prejaviť súcit a pomôcť, akosi však na to zabúdame. Kritizovať je totiž ľahšie ako pomáhať. Kritika sa rodí sama, pre pomoc a akt láskavosti sa však musíme rozhodnúť a podniknúť kroky. V niektorých prípadoch však kritika slúži ako obranný mechanizmus pre tých, ktorí si neveria a sú zraniteľní.

Nezabúdajte, kritizovať je síce ľahké, no oveľa viac dobra pre svet urobíte, ak prejavíte úctu, empatiu a schopnosť odpúšťať.

Pozri aj: Tento krátky príbeh o 3 starých mužoch môže zmeniť vaše hodnoty od základov. Ako by ste sa rozhodli vy?

psychology-spot


Komentovať (0)