foto: therichest.imgix.net

/ 0 / Mária S.
Túto riskantnú a kontroverznú procedúru, zahrávajúcu sa s duševnou podstatou človeka, svojho času podstúpilo veľké množstvo ľudí ako liek na závažné psychózy, ale napríklad aj obyčajné bolesti hlavy.

Pôvodne bolo jej úlohou liečiť niektoré psychózy, no na základe pár „úspešných“ operácii z nej časom urobili priam všeliek na hocijaké neresti spojené s ľudskou mysľou. Táto brutálna a nehumánna procedúra, ktorá v podaní jej priekopníka, Dr. Freemana, pozostávala prakticky z násilného špárania sa v lebke dlátom na ľad, niesla obrovské riziká. Objavovali sa síce aj šťastné prípady ľudí, ktorí sa zbavili psychického ochorenia a všetku mentálnu kapacitu si zachovali, mnohí pacienti však túto operáciu ani len neprežili, alebo po nej zostali ako chodiace mŕtvoly. Napriek tomu sa vykonávala niekoľko desaťročí, počas ktorých priniesla naozaj zvláštne prípady a podstúpili ju aj mnohé známe osobnosti.

Alice Hood Hammatt (1873 – 1941)

George Washington University

Táto lobotómia sa stala dôležitou najmä preto, že to bola prvá lobotómia vykonaná v USA. Vykonali ju Dr. James Watts a Dr. Walter Freeman na 63-ročnej Alice Hood Hammet. Najskôr spravili rez o dĺžke 3 centimetrov a do lebky vyvŕtali diery nad čelovými lalokmi. Následne cez vyvŕtané diery vrazili špeciálny nástroj, ktorý poškodil prepojenie čelového laloku a zvyšku mozgu. Táto operácia trvala približne hodinu.

Hammatt neskôr zažila menšie komplikácie, ktoré boli zrejme spojené s touto procedúrou, ale všeobecne žila život bez úzkosti a už nikdy sa nepotrebovala vrátiť do psychiatrickej liečebne. Jej manžel prehlásil, že týchto posledných päť rokov jej života boli jej najšťastnejšími, a že sa nikdy nesprávala normálnejšie ako po tejto operácii. Hammatt zomrela na zápal pľúc vo veku 68 rokov.

Warner Baxter (1889 – 1951)

Wikipedia / doctormarco

Lobotómia sa časom začala používať na rôzne problémy a v zlatej ére, čiže okolo päťdesiatych rokov minulého storočia, ju podstúpilo v USA a v západnej Európe desiatky tisíc ľudí. Medzi nimi sa objavili aj známe osobnosti ako napríklad americký herec Warner Baxter. Baxter si počas svojej kariéry zahral vo viac ako sto filmoch a podarilo sa mu vyhrať aj Acadamy Award za najlepšieho herca. V roku 1936 bol dokonca najlepšie plateným hercom v celom Hollywoode. Trpel však artritídou a rozhodol sa ju liečiť práve lobotómiou, ktorá mu bola poradená v čase, kedy sa ňou liečili aj chronické bolesti chrbta či hlavy. Krátko po operácii však zomrel na zápal pľúc.

Sigrid Hjertén (1885 – 1948)

Wikipedia

Modernistická maliarka Sigrid Hjertén bola dôležitou postavou švédskeho umenia. Spolu s expresionistickým maliarom Isaacom Grünewaldom, ktorého si vzala za manžela, je im pripisované, že práve oni priniesli modernizmus do Švédska. Hjertén bojovala s psychickými problémami počas celého svojho života a v tridsiatich rokoch bola často hospitalizovaná aj na dlhšie obdobia. Zhoršovanie jej stavu sa dalo počas rokov spozorovať aj na jej dielach. Došlo to až do bodu, kedy musela prestať maľovať, keďže bola permanentne hospitalizovaná. Grünewald sa s ňou rozviedol a zobral si svoju milenku, s ktorou neskôr zahynuli pri páde lietadla. Hjertén zomrela o dva roky neskôr práve kvôli nevydarenej lobotómii, ktorá sa v Škandinávii vykonávala ešte častejšie, ako v Spojených štátoch.

Alys Robi  (1923- )

Alice Robitaille, ktorej umelecké meno bolo Alys Robi, sa narodila v Quebecu a už odmalička sa prejavovala nevídaným talentom. Vo veku 25 rokov sa žiaľ stala účastníčkou autonehody, na základe ktorej upadla do depresie. Nasledoval nevydarený románik, po ktorom to už naďalej nezvládala a musela sa začať liečiť v psychiatrickom ústave.

Lobotómia na nej bola vykonaná proti jej vôli, neskôr však práve tejto procedúre pripisovala veľké zásluhy pri jej uzdravení a plne si uvedomovala, že je jeden z mála šťastných prípadov s dobrým koncom. V roku 1952 sa pokúsila napraviť si svoju kariéru, ale odsúdenie spoločnosťou jej tieto plány prekazilo a už nikdy sa nestala tak populárnou. Napriek tomu sa jej znova podarilo preraziť v deväťdesiatych rokoch s piesňou “Laissez-moi encore chanter”, ktorú si môžete vypočuť na vyššie uvedenej nahrávke. Medzičasom Robitaille napísala dve autobiografie. Jednu o jej kariére a druhú o skúsenostiach z psychiatrickej liečebne.

Sallie Ellen Ionesco (1917 – 2007)

Soundportraits

Ionesco bola v tom čase 29-ročná matka v domácnosti, ktorá mala agresívne a silné samovražedné sklony. Najskôr bola uspatá elektrošokom. Základom lobotómie vykonanej na tejto žene bolo, že sa diery nevŕtali do lebky, ale cez očnú jamku bolo dláto (Freeman údajne istý čas používal dláto na ľad zo svojej vlastnej kuchyne) nasilu, niekedy rovno kladivom vštiepené do lebky, kde následne miešavým pohybom poškodili prepojenie čelových lalokov so zvyškom mozgu.

Rodina tejto ženy pokladala túto operáciu za úspech. Ionesco pri nej stratila časť pamäte ale okrem toho žila relatívne normálny a plnohodnotný život. Neskôr jej dcéra hovorila o tejto udalosti takto: „Je to ťažké rozhodnutie, ale život je plný ťažkých rozhodnutí. Myslím si, že to bolo to správne pre mamu aj pre nás. Dnes sú na toto všetko lieky ale vtedy neboli. Ľudia, ktorí sa na to pozerajú dnes, to jednoducho nepochopia.“

Howard Dully (1948 – )

George Washington University

Howard Dully mal ešte len 12 rokov, keď podstúpil lobotómiu. Jeho nevlastná matka ho opísala ako neskutočne vzdorovitého a nenapraviteľného snílka. Bola to práve jeho nevlastná matka, ktorá navštívila Dr. Freemana, ktorý navrhol zmeniť jeho osobnosť pomocou lobotómie. Howardova nevlastná matka teda presvedčila Howardovho otca, že toto je najlepšie riešenie a ten nakoniec privolil.

Dully sa po lobotómii dlhé roky zotavoval a padol až na samé dno. Prešiel viacerými ústavmi a skončil ako alkoholik a bezdomovec. Nakoniec sa však opäť dal dohromady, vyštudoval vysokú školu a našiel si slušnú prácu. Dully sa vo veku 50 rokov začal zaujímať o to, čo sa mu ako dieťaťu stalo. Rozprával sa s pacientmi Dr. Freemana a dokonca sa dostal aj k jeho archívom.

Rose Isabel Williams (1909 – 1996)

Rose Isabel Williams sa narodila dva roky pred jej bratom, Thomasom (Tennessee) Williamsom, významným americkým dramatikom. Od útleho detstva si boli neskutočne blízki, no keď Rose mala 18, jej správanie a vzťahy sa začali rúcať. Neskôr jej bola diagnostikovaná paranoidná schizofrénia. Po šiestich rokoch skúšania rôznych možností liečby jej matka v roku 1943 rozhodla, že Rose podstúpi lobotómiu.

Rose po operácii stratila veľkú časť svojej osobnosti. Tennessee túto skutočnosť niesol veľmi ťažko. Sám sebe veľmi vyčítal, že tejto operácii nezabránil a až priam znenávidel ich matku za to, že sa pre tento krok rozhodla. Rose bola totižto veľkou inšpiráciou pre mnohé Tennesseeho hry a po lobotómii navždy stratil tú Rose, ktorú poznal a mal rád.

Josef Hassid (1923 – 1950)

Josef Hassid (Józef Chasyd), Poliak židovského pôvodu, bol mnohými považovaný za jedného z najlepších huslistov tejto doby. Ako malý chlapec prišiel o matku a vtedy sa začal prejavovať ako veľmi utiahnutý a hanblivý. V roku 1938 sa s otcom presťahovali do Británie, kde sa krátko na to stal senzáciou. Raz však dostal okno pri hraní jedného z najťažších diel pre husle, a to Concerto in D major, Op. 35 od Pyotra Ilyicha Tchaikovskeho. Krátko na to upadol do silnej depresie a zosypal sa.

Následne skončil v nemocnici v Northamptone, kde podstúpil rôzne terapie. Po istom čase mu bola nakoniec diagnostikovaná schizofrénia. Skončil v psychiatrickom ústave v meste Epsom, kde sa nachádzalo krídlo pre poľských občanov. Tam zostal až do svojej smrti, ktorá nastala vo veku 26 rokov, práve kvôli neúspešnej lobotómii. Hassid nám zanechal len 9 nahrávok.

Rosemary Kennedy (1918 – 2005)

Wikipedia

Rosemary, sestra Johna F. Kennedyho, bola podľa jej rodiny zrejme mentálne zaostalá, toto však bolo vyvrátené neskoršími analýzami. Rosemary síce nebola tak nadaná ako ostatní členovia jej rodiny, no napriek tomu bola plne funkčná osoba, ktorá si viedla denník a mala aktívny spoločenský život. Rosemary vraj trpela veľkými zmenami nálad a bola ťažkej povahy, ale toto bolo pripisované predovšetkým jej snahe vyrovnať sa svojím súrodencom.

V roku 1941 bolo Josephovi Kennedymu povedané, že nová procedúra by mohla byť nápomocná pri liečbe jej problémov. Lobotómia na Rosemary bola vykonaná práve Walterom Freemanom a Jamesom Wattsom. Po operácii sa z Rosemary stala infantilná bytosť, ktorá bola schopná celé hodiny bezmyšlienkovito pozerať na stenu. Čo sa týka verbálnych zručností, bolo takmer nemožné rozumieť jej. V roku 1949 sa Rosemary dostala do inštitucionálnej starostlivosti, kde v roku 2005, ako 86-ročná, umrela prirodzenou smrťou.

Helen Mortensen (1915 – 1967)

US National Library of Medicine

Helen Mortensenová podstúpila až tri lobotómie a jej posledná bola poslednou aj pre Dr.Freemana. Prvá, v roku 1946, bola „úspešná“, a bola to jedna z prvých lobotómii vykonaných metódou cez očnú jamku. V roku 1956 ho navštívila znova, keďže sa jej psychiatrické symptómy vrátili. Po tom, ako opäť dlhodobo produktívne fungovala, sa vrátila s prosbou o tretiu lobotómiu.

Freeman však tentoraz poškodil v mozgu tejto ženy cievu a ona tri dni na to zomrela. Freemanovi bolo následne odobrané právo operovať a chvíľu na to išiel do dôchodku. Freeman počas svojej kariéry vykonal tisícky krutých lobotómií. Zomrel ako 76-ročný na rakovinu.

Pozri aj: Lobotómia: Jeden z najbrutálneších liečebných zákrokov a šialenstvo, ktoré bolo páchané na ľuďoch

listverse.com


Komentovať (0)