/ 0 / PetraSus
Štokholmský syndróm opisuje kvantum filmov, ktorých hlavnou myšlienkou je únos. Dej je väčšinou všade rovnaký. Jeden alebo viac zloduchov niekoho unesie a potom žiadajú výkupné alebo inú službu za to, že obeť únosu prepustia. Niektoré končia „happy and- om“, iné nie.

A väčšinou je to tak, že únoscovia sú zlí a obeť sa snaží bojovať, ujsť, alebo prepadne panike. Polícia urobí všetko možné preto, aby páchateľ skončil vo väzení, alebo ináč zneškodnený aby už nikoho ďalšieho uniesť nemohol. A obeť únosu sa potom zvyčajne ešte istý čas spamätáva z prežitej traumy. Vedeli ste však, že je možný aj iný scenár? Keď únosca napokon nie je až taký zlý a obeť až tak nešťastná? A to nie len vo filme.

Hovorí sa tomu Štokholmský syndróm. Začína tým, že unesená obeť zvolí inú taktiku prežitia ako je bezmocnosť, či boj, a to takú, že s únoscom sa pokúsi vytvoriť alianciu. Medzi únoscom a uneseným sa vytvorí isté puto v priebehu času, ktorý trávi obeť väčšinou s únoscom. Takýto zväzok je samozrejme iracionálny, avšak vzniká pod nátlakom ohrozujúcej situácie a extrémnej miery strachu. Napokon obeť únosu začne pociťovať voči páchateľom sympatiu a súcit. V extrémnych prípadoch môže dôjsť až k situácii, kedy obeť únosu páchateľa pred políciou bráni.

pixabay.com

Ide o situáciu, v ktorej a vyvinie silné emocionálne puto medzi dvoma osobami, pričom jedna osoba je tá, ktorá obťažuje, bije inú osobu, vyhráža sa jej, zneužíva ju alebo ju zastrašuje. Ak takéto útoky na obeť nie sú pravidelné, unesený jedinec si to môže vysvetliť ako neschopnosť ublížiť kvôli citovej angažovanosti alebo ako prejav láskavosti zo strany páchateľa. Záznamy FBI, tzv. Hostage Barricade Database System, v ktorom sú evidované únosy, uvádzajú, že príznaky Štokholmského syndrómu vykazuje takmer osem percent obetí únosu. Na Slovensku ukazujú štatistiky o niečo vyššie čísla. Podľa našich vyšetrovateľov až 27 percent Slovákov, ktorí zažili únos, alebo boli držaní ako rukojemníci, vykazujú príznaky Štokholmského syndrómu.

Vedci tvrdia, že Štokholmský syndróm je spôsob, ako sa obete bránia traume a akým sa chráni naše ego.

galoogamelady.deviantart.com

Prvý krát bol tento pojem oficiálne použitý nie tak dávno, a to v roku 1973 v prípade, keď sa lupiči rozhodli prepadnúť banku v Stockholme a vzali si štyroch rukojemníkov. Pojem vznikol, keď počas lúpeže zakročili policajti, avšak lupiči svojich zajatcov prepustili a tí ich následne pred políciou bránili. Rukojemníci dokonca odmietli svedčiť proti lupičom pred súdom. Ako prví túto zvláštnu situáciu pomenovali psychiater a kriminológ Nils Bejerot, ktorého úrady požiadali, aby objasnil, čo sa vlastne počas lúpeže stalo a prečo sa rukojemníci zachovali tak nezvyčajne a taktiež psychiater Frank Ochberg. Bejerot tvrdí, že ide o istú formu vymývania mozgu. Pôvodný názov tohto syndrómu bol The Norrmalmstorg Syndrome, uznajte však, že súčasný názov, Štokholmský syndróm sa predsa len o niečo ľahšie vyslovuje.

Štokholmský syndróm je o to bizarnejší, že obete paradoxne pociťujú k svojim únoscom sympatie, čo je presným opakom strachu a znechutenia, čo sú pocity, ktoré sú pri únosoch a iných prežitých traumách bežné.

bbc.com

Vedci zistili, že existujú štyri kľúčové komponenty, ktoré tvoria Štokholmský syndróm, a to: pozitívne emócie, ktoré obeť pociťuje voči páchateľovi, chýbajúci predchádzajúci podobný zážitok (obeť nikdy predtým nezažila únos a teda ani vzťah medzi páchateľom a obeťou), odmietanie obete spolupracovať s políciou a inými autoritami, pocit obete, že v páchateľovi je niečo ľudské, čo si zaslúži súcit. Obete majú často pocit, že s páchateľmi zdieľajú isté hodnoty a ideológie. Napríklad, ak im nebolo na úradoch vyhovené, alebo majú negatívnu skúsenosť s políciou, majú pocit, že chápu, prečo páchateľ koná tak, ako koná.

montrealgazette.com

Zvláštnym ale jasným príkladom Štokholmského syndrómu je prípad britskej reportérky Yvonne Ridleyovej, ktorú v roku 2001 na jedenásť dní zajali členovia  Talibanu v Afganistane. Potom, ako ju prepustili, konvertovala na moslim, prebrala ich hodnoty a životný štýl a stala sa vášnivou vyznávačkou tohto náboženstva. Ridleyová tvrdí, že žiadnym syndrómom netrpí a nikdy si k únoscom nevytvorila citovú väzbu, ale že jej únos otvoril oči a ukázal, ako žiť slobodný život. Uznajte, že konvertovať po únose na náboženstvo páchateľa a považovať to za slobodný život nie je celkom bežné správanie.

Pozri aj: FESTINGEROV EXPERIMENT: KLAMETE SAMI SEBA? PODĽA TEJTO TEÓRIE TO ROBÍME VŠETCI

psych.sk (Petra Sušaninová)


Komentovať (0)