pixabay.com

/ 0 / Henrieta Balázsová
Týchto ľudí veľakrát odsúdime bez toho, aby sme vedeli, čím si museli prejsť a čo prežívajú.

V prípade samovraždy ide o nesmierne citlivú tému. Niektorým ľuďom naháňa zimomriavky, iným vtláča do očí slzy, no niektorí ľudia automaticky odsúdia každého, kto nad spáchaním samovraždy niekedy premýšľal. Vieme si však vôbec predstaviť, čo musí prežívať človek, ktorý dospeje až k takémuto rozhodnutiu? Nevie to nikto, kto to nezažil. 

Robert Vore je certifikovaným terapeutom v oblasti prevencie samovrážd. Pracoval už na viacerých klinikách a v neziskových organizáciách v Gruzínsku, na Floride či v Anglicku. Denne prichádza do kontaktu s ľuďmi, ktorý si siahli na svoj život, alebo s tými, ktorí nad týmto krokom premýšľali. Preto sa rozhodol, že o tom, čo títo ľudia prežívajú, napíše.

“V prvom rade, dúfam, že ste sa v takejto situácii nikdy neocitli. Ak ste nad samovraždou nikdy nepremýšľali, som za to nesmierne vďačný.

Som nesmierne vďačný zato, že ste nikdy nepocítili, aký deštrukčný je ten pocit ťarchy a temnoty, ktorý pohltí celú vašu myseľ, celú vašu dušu a celé vaše telo.

Som naozaj vďačný, že ste nikdy nepocítili ten pocit prázdna, ten pocit, ako keby vo vás už nezostalo nič z toho, čo vás robilo vami. Som vďačný zato, že vás nikdy nenaplnila hustá, temná a tmavá prázdnota.

Som vďačný zato, že neviete, aké je to nechcieť nič iné, než zomrieť.

Keď ste sa však takto nikdy necítili, chcem sa pokúsiť vysvetliť vám, aké to je. Vopred vás ale poprosím o to, aby ste mi verili, že pokiaľ ste niečo takéto nikdy nezažili, nikdy to nepochopíte úplne. Spravím však všetko preto, aby ste to pochopili čo najviac. 

Skúsme to takto. Predstavte si nasledovnú situáciu. Sedíte doma alebo v kancelárii, pracujete, a v tom si uvedomíte, že na chvíľu spŕchlo. Bola to len nejaká letmá prehánka, vôbec ste si neuvedomili, kedy začalo pršať a nevšimli ste si ani to, kedy pršať prestalo. Z okna ste si všimli až mokrý chodník. Dážď je však úplne normálna a prirodzená vec. Poviete si, že to bola len obyčajná prehánka, ktorá je predsa súčasťou prirodzeného poriadku vecí.

pexels.com

Zrazu však začne opät pršať – no tento dážď už neprechádza. Prší a prší, dážď je intenzívny a nezastavuje sa. Idete si ľahnúť – prší. Vstanete – prší. Idete do práce – prší. Idete z práce – prší. Dážď jednoducho neutícha. Je nepríjemne studený a jeho intenzita každou hodinou rastie. 

O pár dní je z neho hotová smršť, akú ste ešte nezažili. Dážď je taký intenzívny, že kvôli nemu nedokážete ísť do práce, do školy či do obchodu. Nemôžete robiť vôbec nič. 

Vtom si ale uvedomíte niečo nezvyčajné. Ten obrovský dažďový mrak je len nad vašou strechou. Všade inde svieti slnko. Vyjdete z domu, no tento mrak ide všade za vami. Ostreľuje vás ľadovými kvapkami vody a vy pred ním nedokážete utiecť. 

Všetci ostatní ľudia sa vonku tešia zo slnečného počasia a kvôli tomu, že vy máte oblečenie nasiaknuté vodou, trasiete sa od zimy a uhýbate bleskom, musíte čeliť ich pohŕdavým pohľadom. 

Tento mrak vás už prenasleduje všade. Je nad vašou posteľou, keď spíte, je nad vaším pracovným stolom a je nad vami, keď si robíte nákup. Jednoducho sa ho nedokážete zbaviť.

A tak sa “tam” dostanete. Možno pomalšie, možno náhle, no už ste “tam”. Pozeráte sa na seba v zrkadle a z očí vám tečú slzy. Cítite sa strašne a naviac cítite pocit viny zato, že dažďový mrak so sebou ťaháte všade a znepríjemňujete ním život nielen sebe, ale aj iným. Tak sa cítite ešte horšie. 

pexels.com

V tej chvíli si uvedomíte, že tá jediná vec na svete, po ktorej túžite, je opäť byť suchý, byť v svetle a opäť pocítiť teplo slnečných lúčov. Opäť chcete byť schopní robiť všetky tie veci, ktoré ste robili predtým. 

Túžite byť opäť s tými ľuďmi, ktorý sa nachádzajú v slnečnej bubline, do ktorej vy so svojím mrakom nemáte prístup. Snažili ste sa do ich bubliny dostať tak vytrvalo, že od búšenia do jej stien máte krvavé celé päste a z toho, ako ste kričali, nemáte hlas. Dali by ste však čokoľvek zato, len aby ste sa dostali dovnútra.

Čokoľvek.

Len aby ste sa dostali tam, kde je teplo. 

Tam, kde je sucho. 

Tam, kde si budete môcť odpočinúť.

Tam, kde už nebudete nikoho obťažovať a tam, kde sa budete cítiť opäť ako normálny človek – presne tak, ako to bolo predtým.

Dali by ste zato naozaj čokoľvek.

Dokonca aj svoj vlastný život.

Ak ste si teda niekedy povedali, že nikdy nepochopíte, ako si niekto môže vziať svoj život – bližšie k jeho pochopeniu ako teraz už byť ani nemôžete. 

V prípade samovraždy alebo pokusu o ňu nejde o sebeckosť. Nejde o zbabelosť. Nejde o pomstu.

Ide o zúfalstvo.

Ide o poslednú možnosť. 

ľudia sú natoľko mokrí, uzimení, oslepnutí tmou a zahanbení, že jediné, čo chcú, je dostať sa z tohto pekla von – aj keď by ich to malo stáť ich vlastný život. 

A to jediné, čo si želám, je to, aby tento pocit nikto z vás nikdy dokonale nepochopil.”

Pozri aj: Tieto ilustrácie veľmi trefne zobrazujú, ako by to vyzeralo, keby sme pristupovali k fyzickým ochoreniam tak, ako pristupujeme k tým psychickým

themighty


Komentovať (0)