foto: wikipedia.org/imdb.com

/ 0 / Mariana Belmer
Príbehov o deťoch vychovaných prírodou a zvieratami je mnoho. Od Tarzana, cez Romula a Rema až po Amalu a Kamalu z Indie...

My vám prinášame príbeh francúzskeho chlapca, ktorý sa stal pojmom vo vtedajšej vede, chlapca, ktorý prišiel z tajomnej divočiny a ktorého skúmali vedci, lebo chceli vedieť viac o pôvode jazyka. L’Enfant Sauvage – Viktor z Aveyronu.

Chlapec z divočiny, neskôr známy ako Viktor, sa narodil približne medzi rokmi 1788-1790 vo Francúzsku, v okolí mesta Lacaune. Ako dieťa ho rodičia buď opustili, alebo sa im stratil v lesoch, bolo to pravdepodobne v rokoch 1795 až 1797. Medzi miestnymi obyvateľmi išiel chýr o tom, že v neďalekých lesoch sa potuluje osamelé dieťa, no až do roku 1800 to bola len klebeta. Začiatkom roku 1800 ho však miestni obyvatelia skutočne našli a zachránili. Starali sa oňho, až kým ho lekári neumiestnili v parížskom ústave pre nepočujúcich.

pexels.com

Obyvatelia Lacaune, ktorí s Viktorom prišli do kontaktu ho neskôr popisovali ako divú bytosť, ktorá nie je schopná rozmýšľať. Nereagoval na žiadne zvuky, okrem tých, ktoré ho zaujímali, a preto ho považovali za hluchonemého. Okrem toho mal zvláštne vyvinuté vnímanie tepla a chladu; v zime len tak pre potešenie vychádzal von nahý a nemal problém vybrať si z hrnca horúce jedlo a hneď ho zjesť. Nemal žiadne hygienické návyky, najradšej bol, keď bol sám a ľudia ho zaujímali len ako prostriedok na uspokojenie svojich potrieb. Pre väčšinu ľudí, dokonca aj lekárov, bol len zviera v ľudskom tele.

Nie však pre mladého lekára Jeana-Marca Itarda, ktorý sa opierajúc o Lockovu teóriu tabula rasa podujal zmeniť Viktorov osud a zvrátiť devastujúce účinky jeho detstva v divočine. Vzal si ho do opatery a vypracoval pre neho program zameraný na stimuláciu zmyslového vnímania, zvýšenie sociability, osvojenie si reči a komunikácie s inými ľuďmi.

wikimedia.org

Prvou Itardovou úlohou pre chlapca z divočiny bolo zdokonalenie pociťovania a vnímania. Zo začiatku Viktor nedokázal rozlišovať medzi pocitmi a reagoval na rôzne podnety rovnakým spôsobom. Lekár mu preto naordinoval dlhé horúce kúpele niekoľko hodín denne, počas ktorých ho masírovali. Po niekoľkých mesiacoch začal rozlišovať medzi teplým a studeným, následne si začal osvojovať ďalšie hygienické návyky a napokon začal nosiť aj oblečenie.

Snahy o rozvoj reči boli už menej úspešné, pretože Viktor sa síce naučil opakovať hlásky, no nedokázal im priradiť význam. Preto ostal na úrovni jedenapolročného dieťaťa. Zanietený lekár sa ešte pokúsil Viktora naučiť písať a čítať. Chlapec nakoniec dosiahol významnejšie pokroky, hoci čítať a písať ako normálni ľudia sa nikdy nenaučil.

Napriek veľkým intelektovým nedostatkom urobil Viktor znamenité pokroky v začlenení sa do spoločnosti. Vďaka Itardovej starostlivosti sa z neho napokon stal empatický človek, ktorý dokázal svoje emócie adekvátne vyjadriť. Zaujímal sa o ľudí, plačom alebo smiechom im dával najavo svoje pocity. Aj keď nedosiahol úroveň normálu, mal mimoriadne dobre vyvinutú schopnosť vnímať, že niečo nie je v poriadku, že je niekto smutný, nahnevaný, alebo že sa on sám prehrešil.

Unsplash.com/Carolina Sanchez

Podľa záznamov Itard takto s Viktorom pracoval 6 rokov. Výsledky boli rozpačité. Na jednej strane sa v mnohých schopnostiach a zručnostiach zlepšil, no nikdy to nebolo do takej miery, aby sa dokázal osamostatniť a žiť plnohodnotný život. Itard napokon vzdal svoje snahy a nechal Viktora v starostlivosti opatrovateľky, s ktorou už predtým spolupracoval. L’Enfant Sauvage – Divoký chlapec, zomrel v roku 1828 ako približne 40-ročný.

Mnohí súčasníci Itarda kritizovali za to, že sa nesnažil naučiť chlapca znakovú reč a strácal čas vyučovaním hovoreného slova, na ktoré už Viktor nemal predpoklady. Niektorí moderní psychológovia si myslia, že tento chlapec nebol v skutočnosti divoký, ale mentálne retardovaný alebo autistický, kvôli čomu, ako bolo v tej dobe zvykom, ho rodičia nechali opusteného v lese. Viktorova tenká jazva na krku je dôkazom, že predtým, než sa vynoril z divočiny, sa už s ľuďmi stretol a niekto sa ho pokúsil zabiť.

Napriek kritikám je Itardova práca s Viktorom považovaná za významnú udalosť pre psychológiu, logopédiu a špeciálnu pedagogiku. Práve tento prínos zabezpečil Viktorovi, že sa na jeho príbeh nezabudlo a dodnes sa o ňom píše (nielen) v učebniciach.

Pozri aj: Muž sa rozhodol stráviť 6 mesiacov osamote v sibírskom lese. Toto sa tam naučil

mnnwlcationbbc


Komentovať (0)