Foto: Unsplash.com/Jan Jakub Nanista

/ 0 / Mariana Belmer
Minulé storočie je veľmi bohaté na najpodivnejšie experimenty rôzneho druhu, týkajúce sa rôznych odborov. Za ohromnými pokrokmi vo vede stojí mnoho nepodarených pokusov o niečo nové a prínosné.

Jednou z takýchto neúspešných snáh je určite aj projekt Davida Coopera s názvom Vila 21. Tento lekár – psychiater, sa v snahe o prevrat v medicíne nechal strhnúť na stranu hnutia, dnes známeho ako antipsychiatria. O čo išlo a v čom spočíval experiment Vila 21? O tom sú už nasledujúce riadky…

50. roky 20. storočia boli pre psychiatriu v mnohom prelomové. Všetko to začalo tým, že na trh prišli lieky, ktoré umožnili pacientom opustiť nemocnice a liečiť sa ambulantne. Z toho vystala potreba vytvoriť sieť dostupných ambulancií a podporných skupín, ktoré by poskytovali psychiatrickým pacientom adekvátnu liečbu. Tak vzniklo komunitné hnutie za duševné zdravie.

Našli sa však aj lekári, ktorí s týmto novým trendom nesúhlasili. Mali za to, aby pacienti zostali v nemocniciach. Ich prioritou bolo zreformovať systém liečby počas hospitalizácie. Jedným z najznámejších lekárov zastávajúcich tento názor bol David Cooper, ktorý pracoval v Shenley Hospital v Británii.

Tento mladý a veľmi ambiciózny psychiater využil prostredie nemocnice, ktorá sa snažila pôsobiť moderným a pokrokovým dojmom na to, aby získal od vedenia miesto o povolenie na realizáciu svojich plánov. V roku 1962 získal budovu s názvom Vila 21, ktorá bola už niekoľko rokov prázdna, no napriek tomu plne funkčná a vybavená lôžkami, sociálnymi zariadeniami, jedálňou a priestormi pre personál. Na tomto oddelení bolo umiestnených, 19 mužov trpiacich prevažne schizofréniou. Z personálu tam pracovalo 7 zdravotných sestier, ergoterapeut, sociálna pracovníčka a 3 psychiatri.

Cooper, ako vedúci lekár, sa snažil vytvoriť uvoľnenú, komunitnú atmosféru, ktorú mali regulovať len nevyhnutné pravidlá. Personál prestal nosiť uniformy, vzájomná komunikácia bola čo najviac neformálna a pacienti mali veľmi voľný program dňa. V roku 1963 komunita prešla do najbenevolentnejšej fázy experimentu. Pacienti mali dovolené takmer všetko okrem nahoty a masturbácie v spoločných priestoroch.

Jedinou úlohou personálu bolo vydávať lieky a tvoriť medzičlánok medzi pacientmi a vedením nemocnice. Okrem týchto špeciálnych úloh boli lekári a sestry normálnymi členmi komunity. Voľnosť pravidiel zašla až tak ďaleko, že budovu nikto neupratoval – ani personál, ani pacienti. Začali sa v nej hromadiť odpadky, rozbité okná nikto neopravil, páchla výkalmi a pôsobila veľmi zanedbane.

Unsplash.com/Jan Jakub Nanista

Čo sa týka terapie, keďže Cooper za jedinú vhodnú považoval skupinovú, pacienti nemali možnosť mať s psychiatrami individuálne sedenia. Okrem toho sa celá komunita vyčlenila od zvyšku nemocnice tak výrazne, že dokonca aj personál stratil voči ostatným zamestnancom nemocnice pocit kolegiality.

Inak tomu nebolo ani pri pacientoch, na ktorých veľmi vplývalo vedomie, že sú súčasťou experimentu, čo im dodávalo sebavedomie. Keď sa zúčastňovali na procedúrach v iných častiach nemocnice, nechceli spolupracovať, keďže boli zvyknutí na oveľa väčšiu voľnosť. K personálu si veľmi dovoľovali a nemali problém obviniť sestru či lekára zo zneužívania, rasizmu či násilného správania. Pacienti odmietli nadviazať priateľské vzťahy s pacientmi iných oddelení a miesto nich preferovali personál Vily 21. Zašlo to až tak ďaleko, že pacienti chodievali so sestrami a lekármi do barov na drink.

Voľnosť, ktorá im mala dopomôcť k vyliečeniu, ich napokon viedla celkom iným smerom. Dokonca u niektorých viedla k zhoršeniu ich zdravotného stavu a k rozvoju ďalších psychických porúch, ako napríklad porucha osobnosti či bipolárna afektívna porucha.

pixabay.com

Takto to trvalo až do roku 1966, kedy experiment skončil, Cooper odišiel a na jeho miesto nastúpil Michal Conran. Ten sa snažil dať oddelenie do poriadku, zaviesť normy a hlavne, štandardizovať liečbu pacientov. Jednou z najväčších výziev bol odpor pacientov voči zavedeniu akýchkoľvek pravidiel a hlavne povinností, ktoré museli spĺňať.

Cooper sa napriek tomu, že bol veľmi kritizovaný, nevzdal svojich názorov a odišiel do Ameriky, kde založil podobné komunity a významne sa podieľal na rozvoji antipsychiatrie, dokonca aj tým, že pomáhal založiť Anti-psychiatrickú Univerzitu. Je prinajmenšom zvláštne, že mnohí psychiatri jeho názory dodnes zastávajú.

Pozri aj: 7 rôznych ľudí, 7 nezvyčajných psychologických a sociálnych experimentov. Inšpirujte sa nimi ešte dnes aj vy

contemporarypsychoterapy


Komentovať (0)